Uverejnené miery inflácie v Nemecku a USA potvrdzujú, že sa zatiaľ nenapĺňajú obavy z narušenia cenovej stability. Nákupy dlhopisov centrálnymi bankami k rozpútaniu inflácie nestačili. Natlačené peniaze sa nedostali k firmám, ktoré by ich investovali, ani k spotrebiteľom, ktorí by ich minuli. Ako je možné, že po troch rokoch kvantitatívneho uvoľňovania zostáva inflácia nízka?
Ekonomiky balansujú na hranici medzi inflačným a deflačným spôsobom znižovania dlhov. Zatiaľ čo sa centrálne banky dali inflačnou cestou vykupovania dlhu horšej kvality alebo dlhšej splatnosti, vlády tlmia ekonomiku deflačnou reštrukturalizáciou dlhu, zvyšovaním daní a znižovaním výdavkov. Deflačné je tiež opatrné správanie firiem aj spotrebiteľov.
Výsledkom nie je vysoká inflácia ani deflácia, ani prepad alebo rast dolára či eura. Je zrejmé, že deflačné oddlženie nemôže byť úspešné, ale to nemusí byť ani inflačné. Asi dve tretiny štátneho dlhu USA a eurozóny sú splatné do piatich rokov alebo sú viazané na infláciu. Kvôli tejto časti dlhu je zbytočné riskovať, že sa rast cien dostane mimo kontrolu. Navyše máloktorá vláda má záujem na výraznom inflačnom znehodnotení dlhopisov, pretože tie tvoria väčšinu úspor na penziu.
S bezcennými dlhopismi by sa prehĺbila závislosť na výplate štátnych penzií, ktorú vlády naopak chcú znižovať. Obetovať cieľ dôchodkovej reformy inflačnému oddlženiu by nebol najlepší nápad.
Roman Dvořákanalytik Pioneer Investments ČR |