Poslanci NRSR majú na programe 3-ho zasadnutia NRSR, ktoré začína 19. júna, hlasovanie o medzinárodnej Zmluve o založení Európskeho mechanizmu pre stabilitu (Zmluva o ESM). V dôvodovej správe sa uvádza, že cieľom ESM je zabezpečiť stabilitu eurozóny. Je to však ilúzia, ktorá bude veľmi draho zaplatená. ESM totiž vôbec nepomáha riešiť podstatu problému zadlžených krajín EÚ, kde sa situácie vo verejnom a finančnom sektore sústavne zhoršuje. ESM práve naopak podporí morálny hazard ďalšieho zadlžovania sa krajín. Dimenzia verejného dlhu a dlhu finančného sektora krajín eurozóny zďaleka presahuje možnosti ESM.
Čo je však dôležitejšie, vládnuci politici vôbec neriešia ( a to ani v náznakoch) problémy, vďaka ktorým sa krajiny EÚ dostali do tejto ťažkej situácie. Kríza v EÚ je od roku 2008. Za tento čas dlh EÚ narástol o vyše tretinu a dosiahol úroveň 10,4 bil. euro. Dlh eurozóny narástol na 8,2 bil. eur. Svoj podiel na tom majú vládne výdavky, ktoré napriek deklarovanej snahe šetriť ( v záujme obmedzenia neefektívneho nakladania prostriedkami daňových poplatníkov) tieto stále rástli. Pokým v roku 2008 boli vládne výdavky EÚ v objeme 2,61 bil. eur, tak v roku 2011 to bolo už 2,74 bil. euro. Podobný vývoj bol aj v eurozóne, kde vládne výdavky dosiahli, pri sústavnom raste, v roku 2011 objem 2,03 bil. euro. Takže žiadne významné šetrenie sa nekonalo.
Problémom krajín EÚ je úroveň sociálneho blahobytu, ktorá je tak vysoká, že ju politici musia financovať na dlh, lebo z daní sa financovať už nedá. Dôvody spočívajú v politickej nepriechodnosti ďalšieho zvyšovania daní. Taktiež ďalšie zvýšenie vysokého daňovo-odvodového zaťaženia by, v súlade s Lafferovou krivkou, neviedlo k očakávanému zvýšeniu daňových výnosov, ale práve naopak výsledkom by s veľkou pravdepodobnosťou bolo ich zníženie.
Malo by byť jasné, že bez reštrukturalizácie systému súčasného sociálneho blahobytu v krajinách EÚ sa dlhový problém nedá vyriešiť. Preto financie vložené do ESM s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou budú znamenať čistú stratu.
ESM môže pomôcť zachrániť niektoré banky krajín eurozóny, ale neodvráti kolaps. Bankový sektor EÚ je v kritickom stave. Úverová angažovanosť európskych bánk dosahuje v priemere páku na úrovni 1 k 26, čo znamená, že zníženie hodnoty aktív o 4% znamená vymazanie všetkého vlastného imania bánk. Z pohľadu pokračujúcich problémov v krajinách PIIGS sa dá takmer s istotou povedať, že straty budú vyššie ako uvedená kritická hranica 4%. Treba poznamenať, že pri francúzskych bankách táto hranica je ešte výrazne nižšie.
Viacerí politici eurozóny volajú po aktívnejšej účasti ECB v riešení krízy. ECB je však tiež v problémoch, nakoľko jej bilancia dosahuje tretinu HDP eurozóny, pričom jej dlhová páka je na úrovni 1 ku 36 a toxické dlhopisy krajín PIIGS v jej súvahe tvoria približne štvrtinu. ECB má však tú „výhodu“, že vzniknuté straty môže preniesť na plecia svojich akcionárov, ktorými sú krajiny EÚ zastúpené národnými centrálnymi bankami.
Samotné koncipovanie Zmluvy o ESM znamená vážny zásah do ekonomickej suverenity krajín, ktoré ju schvália. Zmluva umožní európskym úradníkom, ktorí sú prakticky nekontrolovateľní a nedotknuteľní, požadovať prostriedky od krajín bez ohľadu na stav financií v príslušnej krajine. Povinnosťou krajiny je uvedené prostriedky okamžite poslať do ESM, bez ohľadu na to, čo to bude stáť. Vzhľadom na zadlženosť všetkých krajín eurozóny to znamená, že krajiny si budú musieť požičať. V prípade SR cena za pôžičku bude vyššia než cena za poskytnutý úver z ESM. Slovensko bude mať povinnosť v hotovosti vložiť celkovo 659,2 mil. euro a to v piatich splátkach. Tieto peniaze si budeme musieť požičať. Celkovo má Slovensko ručiť do výšky 5,768 mld. euro. Táto záruka môže byť podľa situácie a uváženia euroúradníkov v ESM transformovaná na poslanie peňazí zo Slovenska.
Malá poznámka na margo samotnej zmluvy. Zmluva o ESM neobsahuje žiadnu klauzulu o odstúpení od zmluvy.
Rudolf Požgay
Slovenská asociácia pre znalostnú spoločnosť