Pri jej vypuknutí sa svetové médiá predháňali vo víziách finančnej katastrofy a ekonomického zrútenia. Vďaka politike tlačenia peňazí centrálnymi bankami sa tieto vízie, našťastie, nenaplnili. Nezopakovala sa ani hlboká ekonomická depresia z rokov 1929 – 1933. To však neznamená, že sme z krízy vyviazli lacno. Liečba tlačením peňazí nebola bez vedľajších účinkov, ktoré môžu byť rovnako vážne ako samotná choroba.
Kde sme boli pred krízou a kde sme teraz
Kde teda sme po piatich rokoch krízy? Z hľadiska ekonomického rastu asi tam, kde pred jej začiatkom. Hrubý domáci produkt v stálych cenách v USA až v roku 2011 prekročil úroveň z roku 2007, aj to len o 0,8 %. To isté platí aj pre eurozónu. Omnoho horšie sme na tom s nezamestnanosťou. Pred vypuknutím krízy bola miera nezamestnanosti v USA 4,4 %. Dnes, v polovici roka 2012, je 8,3 %. Aj v Európe je miera nezamestnanosti o tri percentá vyššia ako pred krízou. Najhoršie je, že vyhliadky na silný ekonomický rast, ktorý by oživil výrobu i zamestnanosť, sú stále v nedohľadne.
Nie je kríza ako kríza
Prečo je liečenie z krízy také pomalé a prečo sa nedarí reštartovať vyšší hospodársky rast? Jedným z dôvodov sú príčiny krízy. Ekonomické krízy majú veľa dôvodov. Niekedy ide len o jednoduchý prejav ekonomického cyklu, v ktorom sa bežne striedajú vzostupy a pády. V iných prípadoch je štartérom ekonomickej krízy finančný krach na burze alebo úverový krach. A ešte iným štartérom krízy je krach na trhu nehnuteľností. Kríza v roku 2007 v sebe kombinovala všetky tri prvky. To vysvetľuje, prečo bola taká hlboká. Najväčším úderom pre dlhodobý ekonomický rast bol však krach na trhu nehnuteľností. Analytici americkej centrálnej banky skúmali, ako sa rôzne „štartéry“ krízy podpisujú pod jej trvanie. Na mušku si vzali údaje o raste HDP z 59 krajín sveta. Vo vzorke boli tak vyspelé, ako aj rozvíjajúce sa krajiny. Od roku 1970 bolo v uvedených ekonomikách narátaných úctyhodných 271 kríz, z toho 137 vo vyspelých a 134 rozvíjajúcich sa krajinách. Čo prezradil vyše 40-ročný časový rad?
Krachy na trhu nehnuteľností trvajú veľmi dlho. Priemerne trvá šesť a pol roka, kým sa pád cien zastaví. Ceny v priemere klesnú o 33 %. V nehnuteľnostiach je viazaná podstatná časť bohatstva domácností. Moderné domácnosti žijú na úver. Keď sa dostanú v dôsledku krízy do existenčných problémov, prioritou je splácanie hypotéky. Úvery na spotrebný tovar a automobily sa berú v menšej miere. Tým, samozrejme, trpí celá ekonomika vyspelých krajín, ktorá je založená na spotrebe. Analytici americkej centrálnej banky na základe historických údajov zistili, že ak sa na vzniku krízy podieľa aj krach na trhu nehnuteľností, návrat v úrovni HDP na predkrízovú úroveň trvá vyše päť rokov. To v podstate zodpovedá tomu, čo vidíme v USA dnes.
Kríza na Slovensku
Na Slovensku sa kríza prejavila s určitým oneskorením. Hospodársky rast kulminoval v roku 2007 a ešte aj v roku 2008 sa dosiahol slušný nárast 5,8 %. Potom prišiel strmý pád. Po očistení od inflácie bol náš hrubý domáci produkt v rokoch 2009 a 2010 nižší ako v roku 2008. Až v roku 2011 došlo k prekonaniu úrovne HDP v roku 2008, cca o dve percentá.
Ekonomický rast bol teda chudobný. Z ekonomickej teórie i praxe vieme, že chudobný rast má svoje špecifiká. Vo všeobecnosti ekonomika rastie z dvoch zdrojov. Tým prvým je počet pracovných síl. Čím viac ľudí, tým vyššia produkcia. Jednoduchý príklad: jeden človek nazbiera za deň 10 vriec zemiakov, dvaja ľudia nazbierajú 20 vriec zemiakov. Druhým zdrojom rastu sú poznatky vtelené do moderných technológií a manažérskych metód. Ďalší jednoduchý príklad: jeden človek nazbiera za deň 10 vriec zemiakov, jeden kombajn s obsluhou troch ľudí až 100 vriec. Jeden kombajn teda nahradí 7 pracovníkov. Ktorý zdroj rastu sa uplatnil viac? Nové technológie sú väčšinou kapitálovo náročné a na trh prichádzajú postupne. Z historických údajov vieme povedať, že ak ekonomický rast je nižší ako tri percentá, dá sa zabezpečiť len zavádzaním nových technológií, bez nutnosti najímať novú pracovnú silu. Ak je vyšší ako tri percentá, podniky najímajú nových ľudí. Priemerný ročný nárast HDP za roky 2009 – 2011 predstavoval len 0,8 %. Nie je teda ťažké uhádnuť, že tento rast bol zabezpečený najmä zavádzaním nových technológií. Údaje o zamestnanosti to potvrdzujú. V rokoch 2009 – 2011 klesol celkový počet zamestnancov v národnom hospodárstve o 3,4 %.
Prognózy medzinárodných inštitúcií i ministerstva financií hovoria, že nad tri percentá sa hospodársky rast na Slovensku dostane niekedy v roku 2014. Takýto spôsob rastu nám vytvára veľké problémy. Stagnujúci, resp. dokonca klesajúci počet zamestnaných pre štátnu kasu znamená menej daní a odvodov. Na druhej strane rastie počet dôchodcov a invalidov. Vo verejných financiách teda narastá nerovnováha medzi príjmami a výdavkami. Každoročný deficit sa zväčšuje a dlh rastie. Môžeme, samozrejme, poukázať na fakt, že štát vo výdavkoch plytvá a má veľké rezervy pri nákupoch tovarov a služieb, ako aj v oblasti daňových únikov. Výdavky však nemožno znižovať donekonečna, ak nechceme dôchodcov vyhnať po žobraní. Každá vláda nakoniec bude musieť pristúpiť k zvyšovaniu daní.
Japonský scenár?
To, čo sa v USA a v Amerike stalo v rokoch 2007 – 2008, si Japonsko užilo v rokoch 1989 – 1990. Po krachu na burze došlo aj ku krachu na trhu nehnuteľností. Krajina sa z týchto krachov nespamätala dodnes. Za viac než dve dekády sa Japonsku nepodarilo naštartovať hospodársky rast. Prečo? Na to je veľa názorov. Často sa poukazuje na starnutie populácie. Motorom ekonomiky sú výdavky spotrebiteľov vo vekovej skupine do 40 rokov. Sú to ľudia, ktorí si potrebujú kúpiť nehnuteľnosť na bývanie, auto na dopravu do práce a domáce vybavenie. Ľudia vo vyššom veku už všetky tieto veci majú a namiesto spotreby sa orientujú na sporenie na starobu.
Populácia starne aj v USA, Európe a na Slovensku, i keď nie takým tempom ako v Japonsku. Spotrebiteľské výdavky však podrýva aj vysoká nezamestnanosť. Výdavky vlády na oživenie ekonomiky sú zasa podviazané vysokými dlhmi.
Zdá sa teda, že hoci sa vyspelý svet po piatich rokoch krízy začína stavať na nohy, vysoký ekonomický rast už bude len peknou spomienkou na minulosť. Vyspelé ekonomiky budú rasť pomalšie a s tvorbou pracovných miest bude stále problém. Život sa tým nekončí, no jeho tempo bude voľnejšie.