Keď minister práce, sociálnych vecí a rodiny odôvodňoval návrh na zvýšenie odchodu veku do dôchodku pre mužov i ženy na 62 rokov, bránil sa útokom novinárov aj tvrdením, že starším občanom sa do dôchodku veľmi nechce. Nevymýšľal si. Komu by sa pri takej výške dôchodku, z akej musia slovenskí penzisti vyžiť, chcelo? Pri odôvodňovaní inej klauzuly zákona o sociálnom poistení však minister jedným dychom pripustil, že ak má človek v preddôchodkovom veku smolu a príde o prácu, len veľmi ťažko (ak vôbec) si ju znova nájde. Ministerstvo preto promptne navrhuje, že mu zákon skorší odchod do dôchodku umožní, ak oželie podporu v nezamestnanosti a "presmeruje" ju na Sociálnu poisťovňu. Aj z tejto kontradikcie je zrejmé, že zdôvodňovanie zvyšovania veku odchodu do dôchodku (aj) nechuťou starších ľudí prestať pracovať, môže byť účelové, a nie je vždy celkom v súlade s pravdou. Hoci nevyhnutnosť pracovať čo najdlhšie, aby mladých, dravých, presvedčených, že im sa staroba nikdy nemôže prihodiť, obťažovali čo najmenej, si starí uvedomujú, že pracovať im nie je vždy dopriate. Istý dôchodca mi, napríklad, napísal, že je na témy o dôchodkoch precitlivený, lebo za 34 rokov práce si vyslúžil iba 7 100 Sk mesačne a chtiac-nechtiac si musí privyrábať. Pritom je pravdepodobné, že mnohí penzisti či nezamestnaní okolo päťdesiatky mu možnosť pracovať závidia. V tejto súvislosti sa natíska otázka, čo vlastne vyrieši neskorší vek odchodu do dôchodku (mimochodom, aj u nás sa, rovnako ako inde v Európe, už teraz uvažuje o čísle 65), ak sa k nemu starší človek nebude mať kde dopracovať?