Nechcem robiť nejaké predčasné závery, ale zdá sa nepravdepodobné, že aktuálne oficiálne reakcie na krízu v eurozóne budú vlády v budúcnosti používať ako nasledovaniahodný vzor. Povesť Medzinárodného menového fondu bola zasiahnutá spŕškou opovrhnutia po tom, čo televízia CNN zverejnila rezignačný list Petra Doyla. Po dvadsiatich rokoch práce vo fonde skúsený veterán organizáciu obvinil z toho, že zlyhala pri varovaní pred krízou v dôsledku neustáleho proeurópskeho vplyvu a „analytickej averzie voči riziku“.
Príliš európsky
Medzinárodný menový fond nielenže nedokázal včas spustiť budíček, ale nový chaos okolo Španielska a zvyšujúca sa pravdepodobnosť žiadosti tejto krajiny o plnohodnotnú medzinárodnú finančnú pomoc dodali vážnosť obvineniam Petra Doyla, že fond sa nemôže k eurozóne vyjadrovať čestne. Najmä potom, čo sa zapojil do pomoci Grécku, Írsku a Portugalsku.
Nie je to prvýkrát, čo Medzinárodný menový fond potláča znepokojenie týkajúce sa krajín, ktorých záchranné programy očividne zlyhávajú. Najznámejším prípadom z minulosti je katastrofická pôžička Argentíne pár rokov predtým, čo v roku 2001 oznámila neschopnosť splácať štátny dlh.
Zdráhanie obviniť Medzinárodný menový fond z toho, že včas nepredvídal krízu, ho podporuje v tom, aby nechal peniaze odtekať aj na úkor dlhodobého poškodenia svojej legitímnosti. Nad týmto všetkým vidno protichodné záujmy akcionárskych krajín organizácie, ktoré sú politickými spojencami alebo finančnými veriteľmi dlžníckych vlád. Po krachu Argentíny skupina akcionárskych krajín vedená Španielskom, Talianskom a Francúzskom tlačila na manažment Medzinárodného menového fondu, aby začal americkému štátu opäť požičiavať. Na zlosť niektorých zamestnancov organizácie.
Všeobecný súlad
Teoreticky existuje jasné organizačné odčlenenie medzi zamestnancami a manažmentom fondu. Týka sa to aj súčasnej výkonnej riaditeľky Christine Lagardeovej na jednej strane a výkonnou radou akcionárskych krajín fondu na strane druhej. V skutočnosti sa medzi týmito súčasťami šíri kultúra dohody. Väčšina hlasovaní rady je jednomyseľná a manažment nikdy nenavrhne akciu bez toho, aby vopred nevedel, že ju rada podporí. Výsledkom je, že analýzy organizácie, či už vedome alebo nie, sa vyhýbajú poukazovaniu na riziko.
V prípade eurozóny je potenciál pre prehnaný optimizmus dokonca ešte vyšší. Nielen preto, že v rade Medzinárodného menového fondu neproporčne dominujú Európania. Fond je menšinový finančný partner v prípade záchrany eurozóny. Zastavenie kohútika by mohlo priniesť hnev ďalších veriteľov z „trojky“ – Európskej komisie a Európskej centrálnej banky, ako aj z dlžníckych krajín.
Čudná úloha fondu
Pravdou je, že Medzinárodný menový fond sa neskôr začal viac angažovať na záchrane Grécka. Nástojil na realistickejšej prognóze rastu a analýze udržateľnosti dlhu. Chcel, aby Európska únia prispela vyšším záchranným fondom a aby súkromní veritelia odpísali viac z vlastnených dlhopisov. Celkovo je ťažko nesúhlasiť so záverom Petra Doyla, že „druhá svetová rezervná mena je na pokraji priepasti a že fond počas posledných rokov hral iba naháňačku a uplatňoval politiku reakcie pri zúfalých pokusoch na záchranu eura“.
Španielsko je dobrou príležitosťou pre Medzinárodný menový fond, aby našiel nové uplatnenie v európskej kríze. To môže znamenať rozdávanie menších finančných úľav vládam a hovorenie viac nepríjemných právd o bankách. Ak si uvedomíme, že eurozóna ako celok nemá prekážky v externom financovaní a nepotrebuje zahraničnú menu, môžeme diskutovať o tom, či vôbec potrebuje peniaze Medzinárodného menového fondu. To sa týka najmä Španielska. Táto krajina, podobne ako Írsko, má v podstate bankový problém. Čiže nie problém štátneho dlhu. Potrebuje peniaze na priamu rekapitalizáciu bánk, pričom na tento účel sa zdroje Medzinárodného menového fondu nesmú použiť v žiadnom prípade.
Ukazuje sa, že jedným z miernych úspechov verejných vyhlásení Medzinárodného menového fondu je varovanie z minulej jesene o tom, že európske banky budú potrebovať oveľa viac kapitálu. Upozornenie malo prísť výrazne skôr, avšak bolo dobré, že vôbec prišlo.
V súčasnosti eurozóna potrebuje peniaze z vonku oveľa menej, ako jej chýba organizácia s technickou právomocou a schopnosťou ukázať na nepríjemnú realitu. Ak Španielsko požiada o priamu medzinárodnú pomoc, Medzinárodný menový fond by mal byť veľmi opatrný v súvislosti so svojou účasťou na záchrane, pri ktorej jeho súkromné obavy musia byť zatlačené v prospech demonštrovania verejnej jednoty.
Kto je Alan Beattie
Autor sleduje svetový obchod a ekonomickú globalizáciu. Špecializuje sa na americké a medzinárodné ekonomické záležitosti, americkú centrálnu banku Fed, Medzinárodný menový fond a Svetovú banku. Je autorom knihy False Economy, kde študuje príčiny hospodárskeho úspechu rôznych krajín.