Ekonómovia radi hovoria o prahoch, ktorých prekročenie prináša ťažkosti. Hoci na tom, čo hovoria, je obvykle kus pravdy, verejnosť často na ich výroky reaguje prehnane.
Magická stovka
Zoberme si napríklad pomer dlhu k hrubému domácemu produktu. Občas sa hovorí že grécky dlh dosahuje 153 percent tamojšieho ročného HDP a že krajina je insolventná. Spojme si tieto výroky s televíznymi zábermi Grékov búriacich sa v uliciach. Ako to dohromady pôsobí?
Tu v USA to môže vyzerať ako vyobrazenie našej budúcnosti, pretože verejný dlh sa nebezpečne približuje k hranici 100 percent ročného HDP a neprestáva rásť. Ale možno že je ten obrázok v našich predstavách až príliš živý. Čo keď sa ľudia domnievajú, že krajina stráca platobnú schopnosť, len čo jej dlh prekročí hranicu 100 percent HDP?
Spleť jednotiek
To by bol, samozrejme, nezmysel. Veď pomer dlhu (meraného v menových jednotkách) a HDP (meraného v menových jednotkách v pomere k času) vychádza v jednotkách čistého času. Na používaní roka ako tejto jednotky nie je nič zvláštne.
Keby ekonómovia automaticky štvrťročné údaje HDP neanualizovali a nenásobili štyrmi, pomer gréckeho dlhu k HDP by bol štyrikrát vyšší než teraz. Keby HDP automaticky dekadizovali, teda nenásobili štvrťročné výsledky HDP štyrmi, ale štyridsiatimi, dlhové bremeno Grécka by dosahovalo 15 percent. Z hľadiska platobnej schopnosti by také jednotky boli relevantnejšie, pretože krajina svoje dlhy nemusí úplne splatiť do jedného roka (ak v dôsledku krízy nestratí schopnosť súčasný dlh refinancovať).
Nesprávny záujem
Časť národného dlhu Grécka je, mimochodom, záväzkom voči Grékom. Dlhové bremeno žalostne bagatelizuje záväzky, ktoré Gréci majú medzi sebou (prevažne vo forme rodinných záväzkov). Pomer dlhu k ročnému HDP (vrátane neformálnych dlhov) kedykoľvek v dejinách presiahol 100 percent.
Väčšina ľudí o týchto veciach nepremýšľa, keď reaguje na medializovaný pomer dlhu k HDP. Naozaj môžu byť takí hlúpi, že sa týmito podielmi nechajú zmiasť? Musím povedať, že môžu, pretože aj ja, profesionálny ekonóm, sa tu a tam musím brzdiť, aby som neurobil tú istú chybu.
Ekonómovia ľpejúci na modeloch sveta založených na racionálnych očakávaniach to nikdy nepriznajú, ale veľkú časť toho, čo sa na trhoch deje, dáva do pohybu rýdza hlúposť – alebo skôr nepozornosť, zlá informovanosť a prehnaný záujem venovaný novinkám, ktoré práve kolujú.
Súčasné dianie v Grécku je v skutočnosti pôsobením mechanizmu spoločenskej spätnej väzby. Niečo medzi investormi začalo vyvolávať obavy, že pri gréckom dlhu je nepatrne vyššie riziko eventuálnej neschopnosti splácať. Nižší dopyt po gréckom dlhu spôsobil pokles jeho ceny, takže jeho výnosy v zmysle úrokových sadzieb vzrástli. Kvôli vyšším sadzbám bolo pre Grécko ťažšie refinancovať dlh, a to vyvolalo fiškálnu krízu, ktorá vládu prinútila zavádzať úsporné opatrenia.
Zadlžení strácajú
Táto spätná väzba nemá nič spoločné s tým, že by pomer ročného HDP k dlhu prekročil určitý prah. Isteže, tento pomer je faktorom, ktorý by nám pomohol posúdiť riziká negatívnej spätnej väzby, pretože vláda musí skôr refinancovať krátkodobý dlh, a ak kríza zvýši úrokové sadzby, úrady skôr či neskôr pocítia silný tlak na fiškálne úsporné opatrenia. Príčinou spätnej väzby však tento pomer nie je.
Kniha Growth in a Time of Debt (Rast v čase dlhu), ktorú vlani napísali Carmen Reinhartová a Kenneth Rogoff, sa často cituje pre svoju analýzu 44 krajín počas 200 rokov. Odhalila, že keď vládny dlh prekročí 90 percent HDP, krajina trpí pomalým rastom a stráca asi jeden percentuálny bod z ročného tempa.
Človek by sa mohol nechať zmiasť a usudzovať, že 90 percent vyvoláva dojem príšernej blízkosti k 100 percentám, a preto sa začína zle dariť krajinám, ktoré sa do takej šlamastiky dostanú. Keď si však človek úvahu pozorne prečíta, je jasné, že Reinhartová a Rogoff si 90-percentnú hranicu vybrali takmer náhodne. Rozhodli sa rozdeliť pomery dlhu k HDP do nasledujúcich kategórií: do 30 percent, 30 až 60, 60 až 90 a nad 90 percent. A ukazuje sa, že tempo rastu klesá vo všetkých týchto kategóriách, pretože pomer dlhu k HDP sa zvyšuje, len k tomu v poslednej kategórii dochádza trochu výraznejšie.
Škrty spomaľujú rast
Ďalej je tu aj otázka reverznej kauzality. Pomery dlhu k HDP zvyčajne narastajú v krajinách s ekonomickými ťažkosťami. Ak je súčasťou príčin to, že vyšší pomer dlhu k HDP korešponduje s nižším hospodárskym rastom, máme už menej dôvodov myslieť si, že by sa krajiny mali vyššiemu pomeru vyhýbať, pretože z keynesiánskej teórie vyplýva, že fiškálne úspory hospodársku výkonnosť nerozširujú, ale oslabujú.
Zásadný problém, pred ktorým dnes stojí veľká časť sveta, tkvie v tom, že investori prehnane reagujú na pomery dlhu k HDP, obávajú sa nejakej magickej hranice a predčasne vyžadujú programy fiškálnych úspor. Žiadajú od vlád, aby znižovali výdavky, kým sú ich ekonomiky stále zraniteľné. Domácnosti dostávajú strach, takže tiež obmedzujú výdavky a podniky sú odhovárané od pôžičiek na financovanie kapitálových výdavkov.
Ponaučenie je jasné: Mali by sme sa menej znepokojovať pomermi a prahmi a viac si všímať našu neschopnosť porozumieť tomu, že tieto indikátory sú umelé a často irelevantné konštrukcie.
Robert J. Shiller
ekonóm
Autor vyučuje ekonómiu na Yalovej univerzite.