Sladký sen Británie sa môže zmeniť na nočnú moru

Jeden z najkľúčovejších summitov o budúcnosti Európy opäť potvrdil, že Británia sa snaží držať mimo Európy a vždy jej boli bližšie a prednejšie vzťahy s USA ako s Európou. Premiér David Cameron svojím rozhodnutím zostať mimo hru o podporu európskej fiškálnej únie a tým nepriložiť ruku k záchrane eura, sa vyjadril viac ako jasne ohľadom britskej menovej budúcnosti. Niekoľko ostrovných referendiev naznačilo, že Briti si neprajú euro, ale posledný Cameronov výstup naznačuje, že si neprajú ani svoju účasť v jednotnej fiškálnej únii. Čo je dôvodom tak radikálneho obratu v myslení ostrovných politikov?

Nenazvali by sme to ani obratom, skôr sa im naskytla príležitosť, ako využiť negatívny globálny sentiment pri eure na svoje vlastné preferencie. Nie je tajomstvo, že Británia sa veľmi ťažko vzdáva (ak vôbec) svojej ekonomickej a finančnej nezávislosti. A výhľad straty prípadnej kontroly nad verejnými financiami, menovou politikou aktuálne riadenou Bank of England sa im viac ako nepozdáva. Briti preferujú udržanie svojej meny za každú cenu, pretože im dáva príliš veľa možností na riešenie svojich vnútorných ekonomických, finančných a menových problémov. Bank of England podobne ako americký Fed je veľmi aktívna pri svojej menovej politike kvantitatívneho uvoľňovania. Zároveň ostrovná ekonomika bojuje s jednými z najvyšších inflačných rizík, čo pri extrémne uvoľnenej menovej politike Bank of England (nízke úrokové sadzby a nákup vládneho dlhu) vytvára potenciál pre záporné reálne výnosy. Monetizácia ostrovného dlhu (cez vysokú infláciu a nízke sadzby) je tak jedným z riešení súčasného problému vysokého dlhu britskej vlády. Nielen vláda, ale i súkromný sektor ostrovnej ekonomiky dosahujú vysoké úrovne, čoho výsledkom je smerovanie celkového dlhu Británie k nepredstaviteľnej úrovni 1000% HDP. Práve v tomto treba hľadať neochotu ostrovných politikov podvoliť sa kontrole fiškálnych pravidiel z Bruselu.

Briti nepotrebujú fiškálne pravidlá eurozóny a prípadné prísne sankcie pri ich nedodržiavaní, pretože pri pohľade na svoj deficit a dlhovú štruktúru by boli medzi prvými, ktorí by boli sankcionovaní. Práve z toho dôvodu súčasná fiškálna kríza eurozóny a riziková averzia na eure im vytvorili potenciál sa vzďaľovať od európskej integrácie. Nebolo by to prvýkrát, už pred 55 rokmi pri začiatkoch európskej integrácie sa Briti Európe otočili chrbtom.

Aktuálne tak využívajú pozitívny sentiment na libre, a to vzhľadom k problémom krajín eurozóny a eura. Dlhodobo však ostrovná politika, či vo fiškálnej, resp. menovej oblasti vytvára skôr výrazné riziká. Je len otázkou času, kedy finančné trhy a investori upriamia svoju pozornosť mimo eurozóny a začnú pripisovať rizikovú prirážku aj britským finančným aktívam a libre. Briti si tak aktuálne vychutnávajú nálepku „safe heaven“ bezpečného prístavu pri prehlbujúcej nestabilite eurozóny. Lesk ostrovného bezpečia je však matný a trhy sa klamať dlhodobo nedajú. Británia je medzi prvými kandidátmi na odňatie AAA ratingu a sladký sen sa môže razom zmeniť na nočnú moru. Cameron však hrá dobrú šachovú partiu, kde v súčasnosti je určite pod tlakom nereálnosti plnenia podmienok „paktu rastu a stability“ výhodnejšie sa prizerať z diaľky na fiškálnu integráciu eurozóny. Prípadné zastabilizovanie európskych problémov a prežitie eura im dáva stále potenciál vrátiť sa do klubu „starého kontinentu“.

Potenciál prijatia eura britskými politikmi v horizonte desiatich rokov je však takmer nulový. Londýn razí politiku Washingtonu, pričom silnú úlohu v nej hra práve možnosť riadiť svoju menovú politiku a využívať extrémne nástroje svojej centrálnej banky. Londýn sa nevzdá tejto možnosti dobrovoľne, čo potvrdzuje i dlhodobá história, kde práve Londýn chcel ovládať USA cez menovú politiku, čo viedlo k „Vojne za nezávislosť“.