Iveta Radičová považuje tému budovy pre košických daniarov za uzavretú a celú situáciu za absurdnú. Nuž, nie je absurdná, len neštandardná. Je totiž nezvyčajné, aby si s predsedom vlády jeho vlastní ministri vytierali podlahu.
Radičová kompletne prevzala rétoriku Ivana Mikloša. Podľa nej ide o kauzu Roberta Fica. Iste, na tomto obchode mali zarobiť jeho ľudia a jeho vláda preň vytvorila priestor, keď rozhodla o nezmyselnom sťahovaní daňových úradov. Kauza však prestala byť Ficovou v okamihu, keď jeho ľudí z klientelistického kšeftu vyvŕtali Miklošovi ľudia.
Od toho okamihu to považovala za Miklošovu kauzu aj Radičová, a keď sa odmietol obchodu pre okresného šéfa SDKÚ vzdať, neváhala pohroziť demisiou. Uspokojila sa však s hlavou Miklošovho daňového riaditeľa a ako každý súdny človek očakávala, že ďalšieho prenajímateľa vyberú vo férovej verejnej súťaži. Tender bol, ale veľmi férovo nepôsobil. A to už ani nešlo o peniaze.
Mikloš jednoducho potreboval ukázať Radičovej, že hoci mu vo vláde formálne predsedá, on je korunným princom SDKÚ a skutočný šéf je stále Mikuláš Dzurinda. Museli jej ukázať, kde je jej miesto. Keď to ináč nešlo, dostala od nich politický ekvivalent znásilnenia vlastným partnerom.
Syndróm týranej ženy spôsobuje, že prijme svoju rolu a vo všetkom sa podvolí. Aj Radičová už podlieha syndrómu týranej premiérky. Keby chcela zachrániť svoju dôstojnosť, musela by od násilníka odísť. Lenže jej demisia by mala v čase krízy katastrofálne následky pre celú krajinu. Tak ostáva, tajne plače do vankúša a všetky špinavé kauzy SDKÚ, minulé i budúce, sú pre ňu raz a navždy uzavreté. Bude to, čo Miklošovi s Dzurindom na očiach uvidí.