Nemecko dosahuje veľkých obchodných prebytkov. Euro môžeme z pohľadu tejto krajiny vnímať ako devízovú intervenciu, ktorá drží kurz toho, čo je de facto nemeckou markou, dole. Pred rokom 2008 euro posilňovalo tok súkromného kapitálu z Nemecka na perifériu. Potom tento tok peňazí privátneho sektora nahradila pomoc krajinám periférie a tiež pôžičky v rámci centrálnych bánk. Graf od spoločnosti Pimco ukazuje vývoj týchto medzibankových pohľadávok a záväzkov. Oranžovo sú vyznačené kladné bilancie Nemecka, Holandska a Luxemburska v systéme TARGET2, modro negatívna bilancia Belgicka, Francúzska, Írska, Grécka, Talianska, Portugalska a Španielska:
V princípe ide o to, že keby sme si predstavili rozpad eura, nová nemecká marka by veľmi pravdepodobne prudko posilňovala. To by znižovalo konkurencieschopnosť nemeckého výrobného sektora. Nemecká verejnosť je presvedčená, že leniví južania ju hrubo zneužívajú. V skutočnosti ale dochádza k niečomu podobnému, ako keď Čína nakupuje doláre. Tým nedotuje Spojené štáty, ale podporuje svoj priemysel.
Keď sa pozrieme na vývoj bežného účtu Spojených štátov, je zrejmé, že po druhej svetovej vojne dosiahli vysokých prebytkov, ktoré sa následne zmenšili. Po roku 1980 už pretrvávali veľké deficity. To znamená, že pre dosiahnutie plnej zamestnanosti bolo potreba vyššieho celkového dopytu. A možno to znamená aj to, že sme potrebovali sériu bublín a rastúce zadlženie. Prečo ale došlo k obratu a Spojené štáty prešli z prebytkov na deficity?
Okolo roku 2000 bola pravdepodobne rozhodujúca politika v zahraničí. Čína a ďalšie rozvíjajúce sa krajiny totiž držali kurz svojich mien príliš nízko a akumulovali tak veľké dolárové rezervy. To muselo viesť k tomu, že zvyšok sveta vytváral obchodné deficity. To znamená predovšetkým Spojené štáty. Tie ale dosahovali deficitov už dlho predtým a veľkých prebytkov zase dosahovali krajiny, ktoré priamu intervenciu nerobili (napríklad Nemecko). Kauzalita tak môže ísť oboma smermi. Deregulácia a rastúce zadlženie priťahovali zahraničný kapitál, to zvyšovalo kurz dolára a následne aj deficity. Potom by sme mohli tvrdiť, že dlhodobej stagnácii sa môžeme vyhnúť tým, že budeme držať sadzby a kurz dolára nízko. To by zvýšilo konkurencieschopnosť amerického priemyslu a pomohlo dosiahnuť vyrovnanú bilanciu. Ale možno nie. Nie je totiž jasné, kto by mal stáť na druhej strane takého posunu. Každopádne je ale jasné, že obchodné deficity tvoria významnú súčasť problémov Spojených štátov, píše na svojom blogu Paul Krugman. Vo svojom stĺpčeku na NYTimes sa potom zameriava na "malú, ale mocnú skupinu ľudí, ktoré môžeme nazvať iba psychopatmi":
Robert Benmosche, ktorý stojí na čele AIG, povedal niečo veľmi hlúpeho. AIG je obrovskou poisťovňou, ktorá hrala kľúčovú úlohu pri vytváraní globálnej krízy. Využívala medzier v regulácii, vláda jej ale v strachu z kolapsu systému poskytla pomoc. Ben Bernanke v súvislosti s týmto prípadom uviedol, že ho počas krízy nič nenahnevalo viac než AIG. A pán Benmosche teraz v rozhovore pre WSJ hovorí, že súčasné protesty proti bonusom sa podobajú rasistickému lynčovaniu na juhu Spojených štátov.
| Redakcia Patria Online ďalej odporúča:
MMF varuje pred stavom rakúskych bánk |
Môže sa zdať neuveriteľné, že je niekto schopný tieto dve veci porovnávať. Ale nie je to prvýkrát. V roku 2010 Stephen Schwarzman z Blackstone Group v súvislosti so snahou o zvýšenie 15 % dane z väčšiny príjmov riaditeľov firiem uviedol: "To je vojna. Je to, ako keď Hitler vpadol v roku 1939 do Poľska." Takéto vyhlásenia nespadnú len tak z neba. Naši vládcovia sveta si ich medzi sebou vymieňajú neustále a navzájom sa uisťujú, že to tak skutočne je. Obaja spomenutí muži pritom bránili svoje privilégiá, Schwarzman bol rozrušený tým, že by platil rovnaké dane ako ostatní, Benmosche v podstate tvrdil, že AIG má právo na vládnu pomoc a jeho vedenie by nemalo byť postihnuté negatívnymi výsledkami spoločnosti.
Niekedy sa členovia hornej 0,01 % vyjadrujú ohľadom svojich pocitov pomerne jasne. Charles Munger z Berkshire Hathaway vyhlásil, že by sme mali ďakovať Bohu za to, že Wall Street bola zachránená, ľudia na ulici by sa s problémami mali jednoducho vysporiadať a zaťať zuby. V rozhovore zo svojej vily v Dubrovníku potom navrhoval, aby sa odchod do dôchodku posunul zo 70 na 80 rokov. Niekedy títo ľudia predstierajú, že chcú len to, aby ich ostatní nechali byť. Oni ale požadujú redistribúciu bohatstva. Požadujú špeciálne zaobchádzanie a nie liberalizmus. Majú však politickú moc a preto je potrebné sa ich obávať.
(Zdroj: NYTimes, blog Paula Krugmana)
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz