Tak nám skolaboval Pavol Rusko. A posunuli čas. Zdanlivo to nesúvisí, ale obe udalosti majú vzťah k pracovnej morálke. Po zmene zimného času na letný môžu ľudia dlhšie sedieť v práci bez toho, aby im príroda dala najavo, že aj slnko si už išlo oddýchnuť a mali by ho nasledovať. Zamestnanec, pracujúci do roztrhania tela a všetkých sociálnych väzieb, vydrží v práci o niečo dlhšie bez zažatia svetla, a tak jeho bezohľadné pracovné nasadenie spotrebuje menej elektriny. Ako "ekologického" ho zvyčajne vníma aj jeho zamestnávateľ, za tie isté náklady dokáže vyprodukovať viac, alebo aspoň budí ten dojem. Morálne ("Pozrite sa, to je pracant hodný nasledovania!") aj hmotné podporovanie týchto ľudí je na hrane ľudskosti, nik nerobí nič, aby týmto duševne chorým jednotlivcom pomohol a namiesto toho ich poruchu odmeňuje. Workoholik je škodlivý pre pracovné prostredie tým, že kazí normy. Pod normami v tomto prípade nerozumieme lajdáctvo, ale bežné množstvo práce, ktorú dokážeme vykonať s chuťou a ohľadom voči vlastným záujmom, medzi ktoré nepatrí len mzda, ale aj osobný život a voľný čas. Heroizovaný workoholik v spoločnosti podporuje exaktné hodnotenie zamerané na kvantitu, pričom každá modernejšia manažérska príručka stavia do popredia kvalitu. Prítomnosť stachanovcov medzi nami poukazuje na systémovú chybu, namiesto normálnosti sa oceňuje patologické správanie. Množstvo prípadov ukazuje, že workoholik je nastavený na sebadeštrukciu, pričom jeho rozklad nemusí otráviť iba samého seba, ale aj široké okolie. Škoda, že si ho všímame až vtedy, keď skolabuje a stane sa predmetom klebiet a ironických poznámok.