"Kdo s čím zachází, tím taky schází," zvyknú hovoriť bratia Česi. Ľudstvo sa z tejto starej múdrosti evidentne nikdy nepoučí. Pripomeňme si jeden z najstarších príkladov, ktorý sa datuje do čias hlboko pod našim letopočtom.
Historická mapa ukazuje Rímsku ríšu ružovou farbou
V škole na dejepise sa dejiny rímskej ríše spájajú najmä s cisármi a neustálymi vojnami, nám však môže poslúžiť ako skvelý príklad zle riadenej firmy s pyramídovou štruktúrou. Netreba sa čudovať, keď nám príbeh tohto impéria bude pripomínať Ponziho schému, alebo ako poznamenáva historik Branislav Kovár, príručku marketingu. „Je to však skôr naopak. Moderný marketing je z väčšej časti len „odkopírovaná“ organizácia Rímskej ríše a jej armády,“ poznamenáva historik vo svojej práci pre portál jet.sk.
Expandujúca "firma"
Rímska ríša expandovala (dnes by sme povedali že anorganicky) dobývaním bohatých území, z ktorých potom financovala centrum. Z ukoristených peňazí potom financovala armádu a ďalšie dobyvateľské aktivity. Rím, ktorého založenie sa datuje do roku 753 pred našim letopočtom mal predpoklady na skvelý rozvoj už od začiatku. Stredozemné more, v ktorom sa ríša nachádzala bolo v tom čase najdôležitejšou obchodnou diaľnicou, územie s príjemným podnebím zase vyhovovalo naturelu ekonomiky, ktorá bola postavená na poľnohospodárstve.
Ríša dokonca poskytovala občanom množstvo sociálnych výhod, alebo, povedané biznis rečou, benefitov - chudobní bežne dostávali zadarmo obilie či olivový olej. Daňový systém bol tiež v mnohom štedrý, rímski občania platili iba daň z dedičstva. Organizácia štátu bola z dnešného pohľadu tiež výborná. Aj dnes sa v mnohých manažérskych príručkách píše, že najlepšie sa riadi firma s približne stovkou zamestnancov. V Ríme platil podobný systém - v armáde bola jednotkou stotina (100 vojakov) na čele s centuriónom.
Prešľapy Rimanov
Prvé náznaky úpadku sa ukázali pri dobytí dnešného Macedónska a Egypta. Rimania sa zmocnili kráľovského pokladu, ktorý bol natoľko rozsiahly, že si štát mohol dovoliť zrušiť daňovú povinnosť. Dobytie kráľovstva Pergamon v Malej Ázii zdvojnásobilo štátny rozpočet. Obsadenie Galie (dnes Francúzsko) Caesarom vynieslo toľko zlata, že hodnota tohto kovu poklesla až o 36 percent.
Lacné dobyvateľské výpravy, ktoré boli vďaka bohatým koristiam vysoko rentabilným aktívom sa však neskôr ukázali ako problém. Postupne už totiž nebolo čo dobývať. Napríklad víťazstvo nad Germánmi by sa dalo prirovnať k otvoreniu pobočky na púšti. Germánske kmene neboli zvlášť bohaté a nedisponovali ani technológiami, z ktorých by Rimania mohli ťažiť. Opäť povedané jazykom dneška- rastový potenciál sa vyčerpal.
Ekonomiku bolo treba trošku postimulovať. Cisár Nero napríklad zaviedol viacero reforiem, okrem iného aj zníženie hodnoty zlata a striebra v obežive, teda minciach. Podporil tak infláciu a ekonomika sa krátkodobo naštartovala, čo opticky vylepšilo stav verejných financií. Čo však Nero začal ako nevinné znehodnotenie desať percent, zopakovalo ešte niekoľko panovníkov po ňom. Za necelé polstoročie tak štátna mena oslabila o päťdesiat percent. Rast ekonomiky sa štát snažil vylepšiť investíciami do stavebníctva, no takéto stimuly sa ukázali ako dlhodobo neudržateľné.
Začiatok konca
Korunu tomu nasadil Rímsky cisár Konštantín (ktorý zaviedol kresťanstvo). Svojimi ediktmi dedične pripútal roľníkov, remeselníkov aj mestských úradníkov ku svojim profesiám. Syn mal v zásade robiť to isté a na tom istom mieste ako jeho otec. Cisár očakával vyššie daňové príjmy, opatrenia namiesto toho viedli k umŕtveniu sociálnej mobility a tým k úpadku ekonomiky. To bolo v treťom storočí, kedy sa už kolesá krízy točili naplno. Armáda hltala čoraz viac peňazí, hoci zisky v podobe dobytých bohatých území už neprinášala. Krajina trpela nedostatkom peňazí a destabilizovali ju neustále protesty a puče. Poľnohospodárstvo nevládalo toľko ľudí uživiť, ceny potravín stúpali a zavládla inflácia.
Z tohto bodu už nebolo ďaleko k úplnému rozvratu. Dá sa povedať, že nájazdy barbarských kmeňov a Hunov z východu iba dokonali niečo, k čomu sa schyľovalo už stáročia. Rím totiž "zabudol" na to, že dobyté územia treba riadiť a to niečo stojí. „Rimania svoj štát zachrániť nemohli, pretože už pri jeho vzniku zvolili nesprávnu stratégiu. Rímske elity riešenie nenašli, lebo nedokázali rozpoznať, že krízu spôsobili faktory, ktoré ich vyniesli na vrchol,“ dodáva Branislav Kovár.