Dnešný oficiálny ceremoniál na washingtonskej South Lawn v blízkosti Bieleho domu, pri príležitosti vstupu nových krajín do NATO, má najmä pre Slovensko zvláštnu príchuť. Na rozdiel od ostatných šiestich nováčikov sme boli práve my tým najhorším, nespratným a problémovým žiakom, ktorý sa v integračnom procese nevedel vpratať do kože. Na ceste do najväčšieho a najefektívnejšieho bezpečnostného systému sveta sme sa nielen potkýnali, ale robili aj nebezpečné kotrmelce, pri ktorých sme si mohli ľahko zlomiť väz. Treba si to pripomenúť teraz, keď je sláva i spokojnosť najväčšia a schopnosť priznať si chyby už neublíži, skôr pomôže. Bol to totiž práve Washington, odkiaľ nám v roku 1995 adresovali ostrý demarš ako varovanie vtedajšej vláde Vladimíra Mečiara pred odklonom od demokracie. Negatívne vnútropolitické momenty jednoducho prerástli rámec únosnosti, aj keď reakcia Bratislavy bola vtedy veľmi zľahčujúca, priam ignorantská. Upozornenia z USA zľahčovala, zdôvodňovala ich zlou informovanosťou, za čo si o rok nato vyslúžila od amerického Kongresu vyškrtnutie Slovenska zo zoznamu najhorúcejších kandidátov na členstvo v aliancii, a to pre nedostatočnú mieru demokracie. Pokus prezentovať demarš ako pochvalu a zľahčovať kritiku zo zámoria aj z Bruselu skrachoval. Korunou fiaska pre štát, ktorý sústavne deklaroval svoju pripravenosť na členstvo, bolo nepodarené, zmanipulované a zmarené referendum o našom vstupe do NATO, na ktorom sa vďaka rôznym vládnym obštrukciám zúčastnila necelá desatina oprávnených voličov a muselo byť vyhlásené za neplatné. Výsledok takejto nezodpovednej politiky prišiel o rok neskôr, na madridskom summite, kde SR už nielenže nefigurovala na zozname prizvaných krajín (Česko, Maďarsko, Poľsko), ale nebola spomenutá ani ako kandidát na členstvo pre prípadné druhé kolo rozšírenia. Vládnej delegácii vedenej Mečiarom sa navyše ušlo tvrdej lekcie -- kritiky nedostatku demokracie na Slovensku a našej neschopnosti plniť politické kritériá. Až návrat na demokratickú cestu, ktorý prišiel po voľbách v roku 1998, priviedol našu krajinu späť do hry, k pražskému summitu NATO v roku 2002, kde sme dostali pozvánku na vstup spoločne s Litvou, Lotyšskom, Estónskom, Rumunskom, Bulharskom a so Slovinskom.
Washingtonské slávnostné odovzdanie ratifikačných listín o pristúpení, ktoré v podstate formálne zavŕšilo našu tŕnistú cestu k tomuto triumfu, je predovšetkým výzvou pre budúcnosť o podobe, v ktorej budeme ako rovnocenný partner, za jedným stolom s 26 krajinami sveta, spolurozhodovať. Svojím osobitým dielom, účasťou na mierových misiách, v spoločnom boji proti svetovému terorizmu, vlastnými vojenskými jednotkami. Zložitosť cesty, ktorú sme prešli, by mala byť trvalým poučením aj pre našu politickú scénu, a najmä jej lídrov. Stabilné prostredie, ktoré sa môže stať ešte atraktívnejším aj pre zahraničných investorov, bude zárukou trvalej prosperity Slovenska len za predpokladu, že sa jeho reprezentácia už nikdy neodkloní od demokratických noriem života spoločnosti, bežných v krajinách našich spojencov. Na tento fakt by mali reprezentanti štátu a všetci politici myslieť aj v piatok, keď sa naša vlajka definitívne vztýči pred bruselskou centrálou NATO. Na vlastnej koži sme sa presvedčili, že stratená dôvera sa získava veľmi ťažko a bolestne. Táto trpká skúsenosť však môže byť aj našou výhodou. Poznáme chuť triumfu.
StoryEditor