Francúzsky prezident François Hollande predstavil koncom augusta svoju novú vládu pod vedením premiéra Manuela Vallsa. Od tej minulej sa pritom líši v niekoľkých bodoch. Zatiaľ čo väčšina najskúsenejších ministrov sa na svojich postoch udržala, ministra hospodárstva Arnauda Montebourga vystrieda Emmanuel Macron, bývalý investičný bankár a ekonomický poradca v Elyzejskom paláci.
Už teraz je pritom Hollande najmenej populárnym prezidentom v histórii Francúzska, takže keď odstráni svojich politických oponentov, príliš tým neriskuje. Podobné to je aj s Montebourgom, ktorý nikdy nemal byť súčasťou tzv. reformného programu. Montebourg je naopak zo "starej školy" a má tiež staromódne myšlienky: tak napríklad sám seba tituloval ako "ministra pre oživenie priemyslu". Nadával napríklad firmám, ktorým sa darilo, za každé miesto, ktoré sa im nepodarilo vytvoriť. A súčasne bol proti globalizácii.
Francúzsko je krajinou, ktorá sa utápa v ekonomickej stagnácii a len ťažko dokáže skrývať prejavy nespokojnosti obyvateľov. Tento národ je zdá sa často nespokojný so súčasným stavom vecí. Ale musí sa situácia skutočne zhoršiť, aby sa potom mali lepšie?
Prezident Hollande a všetky jeho snahy o reformy však narážajú na jeden zásadný problém. Odstránenie Montebourga bolo síce víťazstvom pre Hollandovu ekonomickú stratégiu, zároveň ale išlo aj o jeho nedostatočnú politickú schopnosť ukočírovať ako svoju stranu, tak francúzsky stáť. Často zabúdame, že ekonomická politika bez politickej podpory je ako lyžovať bez snehu: potrebuje totiž politické ukotvenie.
Ponuky a myšlienky premiéra Vallsa sú síce správne, lenže nie sú dostatočné na zastavenie "práchnivenia Francúzska". Stále viac ľudí, ktorí celú situáciu sledujú, argumentuje tým, že Francúzsko potrebuje ako Európsku centrálnu banku a jej nastolenie úplného režimu kvantitatívneho uvoľňovania, tak príklon k fiškálnej expanzii, alebo dokonca oboje súčasne. Nielenže je ich stratégia krátkozraká, navyše je aj zlá: Francúzsko potrebuje nový politický systém, nový režim daní, menej štátnych úradníkov a tiež zníženie subvencií. Francúzsko zatiaľ nie je úplne stratené, len je dezorientované a chýba mu jasný cieľ.
Francúzsko si je samé svojím najväčším nepriateľom. Neustále je presvedčené o svojich starých prednostiach, ale ich čas už dávno pominul. Dirigizmus, francúzska verzia socialistického kapitalizmu, totiž zlyhal. Je však potrebné, aby sa Francúzsko zaviazalo k podpore silnej a vzdelanej pracovnej sily. Francúzsko má schopnosť inovovať a prvotná podpora malých a stredne veľkých podnikov sa radí k najlepším na svete. Bohužiaľ rast ekonomiky alebo zavedenie akýchkoľvek reforiem brzdí tamojšia daňová politika, neschopnosť prilákať kapitál a hlavne katastrofálna návratnosť kapitálu.
Francúzsko potrebuje svoju Margaret Thatcherovú, nového lídra, ktorý bude mať dostatok odvahy a bude zvolený vďaka svojmu mandátu pre zmenu. Jeho nový líder by tiež mal byť natoľko odvážny, aby zboril doterajší politický systém, ktorý generuje makroekonomické zmeny namiesto mikroekonomických. A ktorý tiež poskytuje elitnej spoločnosti až príliš veľa výhod za ich zlé správanie. Naopak súkromným iniciatívam, inováciám a tvrdej práci kladie pod nohy prekážky. Či už s Hollandom alebo bez neho, Francúzsko zrejme zatiaľ nie je pripravené na zmenu. Práve preto by sa malo dostať do hlbokej recesie či dokonca depresie, a až potom sa dočkáme skutočnej zmeny. Skutočné zmeny totiž nastávajú len za čias skutočnej krízy.
Dobrou správou ale je, že Francúzsko nikdy predtým nebolo tak blízko svojmu mandátu pre zmenu, ako je dnes. A je to len preto, že sa rýchlo blížime k bodu, v ktorom už sa nemôže nič zhoršovať. Francúzska história je plná príkladov kríz, ktoré rýchlo viedli k dramatickým zmenám. Ako prvá mi prišla na myseľ čas, keď kráľ Ľudovít XVI. prišiel počas Veľkej francúzskej revolúcie o svoj trón. Zdedil obrovský štátny dlh (neznie vám to povedome?) a vyskúšal niekoľko politických krokov. Lenže na konci vtedajšej krízy bol porazený a spolu so svojimi súputníkmi z tzv. starého režimu (Ancien régime) nestratili len svoju moc, ale aj hlavy.
Vo Francúzsku nastal čas na revolúciu v štýle 21. storočia. Dirigizmus je mŕtvy. Vive la France!