Z mamonu sa nám už míňať nechce (komentár dňa)

Bolo by chybou vnímať trhy s investičnými aktívami (najmä s akciami) ako obyčajné zrkadlo reálnej ekonomiky. Teda ako niečo, čo pokiaľ možno presne odráža vývoj v ekonomike, ale nevysiela do nej žiadnu spätnú väzbu.

Najväčším prínosom správne fungujúceho trhu je práve táto spätná väzba. V prípade akcií ju môžeme rozdeliť na známejší kanál nákladu kapitálu (ceny aktív ukazujú a určujú náklad financovania) a nie tak často diskutovaný kanál efektu bohatstva. Mimochodom, obaja mali byť hlavnými mechanizmami pôsobenia QE (nie "rozpožičiavania" nadbytočných rezerv). Pozrime sa dnes na ten druhý.

Mechanika efektu bohatstva by v princípe mala byť jednoduchá - čím bohatší sa cítim, tým viac míňam. Zaujímavé je pozrieť sa na to, ako sa táto naša výdavková citlivosť na mamon mení v čase a s tým, o aký typ bohatstvo ide. Pekné pred- aj pokrízové ​​odhady priniesla CSFB. V grafe je vidieť, aký veľký bol efekt bohatstva v prípade nehnuteľností (prvé dva stĺpce) a akcií. Červenou je obdobie 1993 - 2007, sivou 1993 - 2012. Vidíme, že v prípade nehnuteľností je efekt bohatstva všeobecne oveľa silnejší (3 - 4 krát) a pri oboch typoch došlo po kríze k zreteľnému poklesu. Takže Američania z dolára dodatočného realitného bohatstva míňali v kratšom období v priemere 0,05 dolára, merané do roku 2012 už len 0,033 dolára. Tabuľka potom ukazuje rovnaké čísla a pridáva k nim ešte citlivosť na míňanie zo zmeny príjmu. Tá je prirodzene oveľa vyššia (0,99 a 0,943), aj tu však môžeme pozorovať určitý pokrízový pokles.

Ako uvedené čísla vysvetliť? Každý sám u seba asi cítime, že čím rast nášho bohatstva rýchlejšie vyprcháva, o to menší impulz k dodatočnej oniománii (pozn. red.: chorobné nakupovanie) nám poskytne. A tento mechanizmus vysvetľuje rozdiely medzi realitami a akciami či zmeny elasticity v čase. Zmena bohatstva prameniaceho z rastúcich cien realít je totiž všeobecne vnímaná ako hmatateľnejšia, či "reálnejšia", ako je tomu v prípade akcií. A pri oboch skupinách došlo po kríze k rastu neistoty a volatility, preto sa obe posunuli viac od "vrabca v hrsti" k "vrabcovi na streche" (o holuboch nehovoriac).

Úvahu môžeme prepojiť aj s tým, že vysoká volatilita nielenže znižuje "kvalitu" rastu cien akcií v zmysle atraktivity pre investorov. Znižuje aj túto kvalitu vo vzťahu k podpore dopytu. Môžeme tak povedať, že celkovú efektivitu QE podkopalo aj to, že rast cien akcií bol sprevádzaný vysokou volatilitou, ktorá ho z hľadiska spotreby znehodnotila (to isté môžeme ešte silnejšie vyhlásiť o vplyve QE na náklad kapitálu a následne investície firiem). Teda ďalší kandidát do zoznamu nečakaných QE-rvítok.

Nepoznám ďalšie konkrétne čísla, ale dovolím si tvrdiť, že USA sú vo výške popísanej elasticity výnimkou - inde sú čísla menšie. Môžeme hovoriť o tom, že rastový model v USA fungoval v predkrízových rokoch nasledujúcim jedinečným spôsobom:

Celkový rast bohatstva z nehnuteľností aj akcií, podporovaný uvoľnenou monetárnou politikou. Nabudenie ochoty míňať, ktorá bola uspokojovaná príjmami (malými úsporami), zadlžovaním sa (relevantné je v tomto ohľade najmä dlh voči zahraničiu). Tento model má svoje pre (v určitom rozumnom rozmedzí udrží dopyt, ktorá je dnes tou najvzácnejšou komoditou) a samozrejme proti (od určitého momentu je disproporcia medzi spotrebou a príjmami neudržateľná). Popísaný pokles ochoty Američanov (a pravdepodobne nielen ich) míňať z bohatstva tak z pohľadu dlhodobejšieho hľadania globálnych rovnováh nie je ničím jednoznačne negatívnym. Kde však vziať dopyt, ktorá dá prácu tým, ktorí majú splácať dlhy?

Jiří Soustružník je aktívny investor a témy, o ktorých píše, môžu súvisieť s jeho investíciami. Jeho stĺpčeky nie sú poskytované ako investičné odporúčanie.