Ekonómia sa tvári, že je nad čas a priestor povzneseným, hodnotiacim arbitrom. Robí si napríklad nárok posudzovať negatívne a pozitívne externality, hodnotiť ich, posudzovať. Pritom trh sám je skôr externalitou, teda niečo, čo vzniká nevdojak, ako vedľajší produkt pri smene ľudí.
Skoro každá ekonomická učebnica začína tým, že sa odpichne od jedného z najväčších "múdrych myšlienok" ekonómie. Totiž, že žiadny obed nie je zadarmo. Pritom celý zvyšok knihy potom hovorí o trhoch a ekonómii všeobecne, ktorú opisuje ako win-win, teda slobodné transakcie, na ktorých zarábajú obe strany, a tento obed zdarma neplatí nikto.
Buď teda nie je pravda prvé tvrdenie, že žiadny obed nie je zadarmo, a všetko - skôr či neskôr - niečo stojí, má svoju obeť, svoje náklady "obetovanej príležitosti". Alebo sa musíme zamyslieť nad tým, čo nás stojí obed, ktorý nám - zdanlivo bez nákladov a zadarmo - servíruje špecializácia. Máme tu teda celkom zaujímavý rozpor: všetko nás niečo stojí, len trhový mechanizmus nič.
Navyše je to hlavným princípom (aspoň podľa učebníc súdiac) trhového mechanizmu samotného, ktorému sa však on sám vyníma a stavia sa do pozície najlepšie: nikto vám v živote nič nedá zadarmo (aj keď vás niekto pozve na obed, nechá si to zaplatiť, vyberie si to od vás inak), nikto okrem trhu, ten je zadarmo a nosí ľuďom isté win-win. Takže všetko má niekde svoj háčik, skryté náklady, trik ... len ekonómie nie. Trhy sú v učebniciach podávané v beznákladovom svetle, respektíve nie sú uvádzané ich náklady.
Drahá strata nudy
Niečo sme ale predsa museli obetovať, aby sme si ten trhový obed zadarmo zaslúžili? Niet pochýb o tom, že vďaka mobilným telefónom, internetu, počítačom a tak ďalej sme oveľa ďalej, oveľa produktívnejší a efektívnejší, komunikatívnejší. O tom niet sporu. Je však potrebné tiež vedieť, že sme niečo stratili, že tento prechod mal svoju cenovku. Kľud, spánok, čas, sústredenie a do istej miery aj nudu, ktorá nechávala občas urobiť zaujímavými aj tie dnes už dávno zapadnuté kratochvíle.
Niečo sme jednoducho stratili, ten obed (hoci výhodný) vôbec nebol zadarmo. A teraz by bolo fajn si uvedomiť, že sme toho za dejiny pokroku zaplatili pri každom upgrade oveľa viac a pravdepodobne stavy alebo statky, ktoré si dnes už ani nedokážeme predstaviť.
Ekonómia tieto triky robí. Tvári sa, že je bezhodnotová a objektívna, pritom je plná súdov a subjektívnych názorov, skrytých nerozpoznaných alebo nepriznaných platieb za obedy, prepašovaných potom aj do odborných debát a učebníc a všetko pod rúškom rôznych predpokladov a argumentačných metód. Učebnice sú plné maximalizačných cvičení optimalizácie úžitku, bez toho aby sa niekto obťažoval definovať, čo tým úžitkom myslíme (pretože by z toho tiež mohlo vyjsť, že je to "muška jenom zlatá" a tú by optimalizovať bez trhania kútikov asi moc nešlo).
Alebo vezmime si napríklad ďalšiu mantru ekonómie: že ľudia reagujú na stimuly. Lenže, ako si všimol stand-up economist Jerome Baumann z MIT, keď sa pozriete do akéhokoľvek slovníka, slovo incentíva znamená "to, na čo ľudia reagujú". Takže z celého tohto veľkolepého múdra ekonómie zostáva truismus: ľudia reagujú na to, na čo reagujú (a, pozor, nereagujú na to, na čo nereagujú). Iróniou veci potom navyše je, že ekonómia mnohokrát ani nevie, akým smerom bude dotyčný reagovať - keď sa za niečo začne platiť, mnohokrát to vedie k tomu, že ľudia dodávajú menej ako dodávali zdarma (napríklad darovanej krvi).
Nafúkaná ekonómia
Ekonómia sa tvári, že je nad čas a priestor povzneseným, hodnotiacim arbitrom. Robí si napríklad nárok posudzovať negatívne a pozitívne externality, hodnotiť ich, posudzovať. Pritom trh sám je skôr externalitou, teda niečo, čo vzniká nevdojak, ako vedľajší produkt pri smene ľudí. Ako sa stalo, že práve táto externalita sa vymkla ordinérnosti a stala sa hodnotiacou maticou všetkého iného, je pozoruhodnou otázkou. Rovnako ako je pozoruhodné, že všetko má svoju cenu, obeť, ktorou sa ekonómia snaží vyčísliť, a pritom nevie spočítať cenu sama seba.