Ekonómovia zvyčajne nemajú veľkú nádej, že by sa mohli stať celebritami. Mediálna sláva a záujem bulváru sú všade na svete skrátka vyhradené pre iných…
Azda s výnimkou Argentíny. Magazín Economist sa na túto anomáliu pozrel cez čísla na sociálnej sieti Twitter. Najznámejšieho argentínskeho ekonóma Tomása Bulata – ktorý napísal niekoľko bestsellerov a moderuje vlastnú televíznu show – sleduje 179-tisíc ľudí.
Najznámejšieho argentínskeho herca či najznámejšiu rockovú hviezdu sleduje zhruba päťkrát menší počet používateľov. Dalo by sa povedať, že v krajine, ktorá počas svojej dvestoročnej histórie zbankrotovala osemkrát a posledné dekády sa topí v jednej kríze za druhou, to až tak veľmi neprekvapí. Priveľká vlna záujmu o ekonómov môže byť skrátka dôsledkom hlbokých problémov.
Podobný trend môžeme do istej miery pozorovať aj v Európe. Šesť rokov trvajúca kríza spôsobila, že do centra pozornosti sa dostala aj taká beznádejne abstraktná a technokratická téma, akou je kvantitatívne uvoľňovanie.
A menšou ekonomickou celebritou sa medzičasom stal napríklad svojský prezident ECB „Supermario“ Draghi. A nedávno aj rebelantský grécky minister financií Varoufakis s jeho neortodoxnými nápadmi, ako nadobro vyriešiť „grécku otázku“.
Odbiť túto anomáliu krízou by však bolo príliš jednoduché. Na pozadí sa totiž odohrala omnoho hlbšia zmena ako výrazný prepad životnej úrovne obyvateľov viacerých krajín eurozóny. Rozhodovanie o kľúčových otázkach ekonomickej politiky sa v posledných rokoch do veľkej miery presunulo z rúk politikov do rúk centrálnych bankárov a vôbec „technokratov“.
Špeciálne v Európe, kde ECB drží nulovými úrokovými sadzbami či nákupmi dlhopisov pri živote aj beznádejne problémové krajiny. Veľké plány na oživenie ťažko skúšanej európskej ekonomiky pritom tiež neprichádzajú z Berlína či Bruselu, ale z Frankfurtu. Centrálna banka tak národným politikom umožňuje robiť… nič.
Od vypuknutia krízy teda robí viac než len technické rozhodnutia. Omnoho viac. ECB má v rukách aj nástroje, ktorými môže krajiny zasiahnuté krízou poslať do bankrotu či prakticky vykopnúť z eurozóny.
A v čase, keď vrcholila kríza v Írsku, Španielsku, Taliansku, na Cypre a opakovane aj v Grécku, centrálna banka neváhala svoju váhu využiť a potlačiť národných politikov k „tomu správnemu“ riešeniu. Teda tomu, ktoré sa dohodlo na európskej úrovni. Mario Draghi je skrátka jedným z najvplyvnejších ľudí v Európe. Ak nie tým úplne najvplyvnejším.
Z toho nevyhnutne vyplýva otázka, či je namieste, aby mali takú veľkú moc v rukách technokrati, ktorí sa nijako nezodpovedajú voličom. Áno, do veľkej miery vyvažujú často stupídne nápady volených politikov. Ale aj odborníci sa nezriedka mýlia.
Po príklady pritom nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť, ako nepozornosť americkej centrálnej banky viedla k nafúknutiu osudovej hypotekárnej bubliny. O šesť rokov neskôr a stovky miliárd minutých na záchranu bánk a celých štátov je realita taká, že sa z dôsledkov vyhrabávame doteraz.
Okrem iného tým, že na odporúčania technokratov tentoraz riskujeme bublinu dlhopisovú… Venovať zvýšenú pozornosť ekonómom pri kormidle a ich ultimatívnym riešeniam je teda dnes rovnako dôležité, ako kontrolovať počiny našich volených zástupcov. A keď sa z niektorých z nich stanú celebrity, je to neklamný znak, že veci idú od desiatich k piatim.