Málokto si uvedomuje, že nástrojom politiky a politických zmien v doteraz nepoznanom rozsahu sa stalo v posledných rokoch právo. Pri pohľade na pád komunizmu a transformáciu postkomunistických krajín môžeme pokojne označiť právo za druh pokračovania politiky inými prostriedkami. Nie, nemýlite sa, ak vám to pripomína známu definíciu vojny od nemeckého vojenského teoretika 19. storočia von Clausewitza. Bol to on, ktorý prvý označil vojnu za pokračovanie politiky inými prostriedkami. V súčasnosti to však bolo a je právo, ktoré sa stalo metódou a cestou takých zmien, najmä v Európe, aké si väčšina teoretikov medzinárodných vzťahov bez vojny nevedeli donedávna predstaviť. Najnovší francúzsko-nemecký návrh odzbrojiť Irak bez vojny prostredníctvom OSN a jej modrých prílb rozširuje túto definíciu nečakaným smerom aj na univerzálne medzinárodné právo a jeho prameň, akým sú rezolúcie BR OSN. Dilemou týchto dní však je forma sankcie voči Iraku za neplnenie týchto rezolúcií. V posledných hodinách prebiehajú v sídle NATO v Bruseli, New Yorku a vo Washingtone už dokonca diskusie o tom, aký článok zmluvy Severoatlantickej aliancie treba uplatniť pre Turecko v očakávanej vojne proti Iraku. Ich výsledok bude mať nesporne ďalekosiahly dosah na medzinárodné vzťahy a politiku -- právo nevynímajúc. Od skončenia druhej svetovej vojny bolo vo svete asi 60 vojen, ale ani raz sa v OSN toľko nediskutovalo o vojne, ktorá sa ešte nezačala. Niektorí pritom porovnávajú terajšie správanie sa USA v OSN s obdobím studenej vojny. Na rozdiel od čias Chruščova a Kennedyho však dnes oficiálny Washington prirovnáva Nemecko ku Castrovej Kube a Kaddáfího Líbyi. Čo povedať na takéto zámerné znižovanie prahu medzi právom, vojnou a politikou na jednu úroveň? Pritom kvôli Iraku, ktorého režim pomáhali udržovať aj dodávkami zbraní hromadného ničenia tak USA, ako aj Nemecko, Británia a Francúzsko počas vojny s Iránom. Vojnová rétorika dnes tlačí do úzadia hospodársko-obchodné pozadie napätí medzi Európou a USA a zvyškom sveta, ako sa prejavili v posledných mesiacoch nielen na svetových burzách, ale aj na pôde Organizácie svetového obchodu -- WTO. Zánik newyorských dvojičiek na chvíľu zakryl spory, ktoré znesú prirovnanie k deleniu sveta na prelome storočia. Nikde sa nehovorí o žalobách a sporoch vo WTO medzi USA a Európou. Sú to spory, kde sa Európa súdi s USA (a naopak) za ochranárske opatrenia v poľnohospodárstve, oceliarstve a v medzinárodnom obchode ako takom. Ide o veľa, o veľmi veľa -- po rozšírení Európskej únie ide o veľké trhy a ekonomický vplyv a zmeny, aké sa riešili v minulosti vojnami. Amerika chcela kedysi voľný obchod -- dnes čelí vo WTO miliardovým žalobám za protekcionizmus. Do mája tohto roku musí WTO prijať rozsiahle zmeny, ktoré majú podporiť stabilitu a rozvoj obchodu v celosvetovom meradle. Aj tu má medzinárodné právo nezastupiteľnú úlohu -- je tiež pokračovaním politiky inými prostriedkami. Avšak bez vojny. Zatiaľ.