Súčasná situácia na globálnych kapitálových trhoch, ktoré de facto už viac ako šesť rokov nepretržite rastú, sa riadi heslom „show must go on“. Neriadi ich však neviditeľná ruka trhu, ale niekoľko kapelníkov, ktorí jednotlivým členom rozladeného orchestra zvyšujú mzdu a tolerujú nedochvíľnosť. To je krátkodobo realizovateľné, avšak dlhodobo neudržateľné.
Túžba politikov po ďalšom pokojnom roku života, hoci aj na steroidoch, je veľmi lákavá. Nikto z nich nechce po dobu svojej krátkej služby vysvetľovať, prečo sa národu nedarí. Všetci tajne veria, že „to" dopadne až na budúce nomenklatúry. Nedávno „vyriešená" kríza v Grécku je toho čiastkovým dôkazom. Pomyselný grécky muzikant už totiž nestíhal ostatným, tak mu kapelník dal trochu pomalší part, a požičali sme mu na ďalší dom, ktorý nám nikdy nesplatí. Orchester však naďalej pôsobí ako veľké teleso. Vivat. No má to jednu chybu. Hudba sa nedá počúvať.
Možno si kúpiť čas, ale nie riešenie. Akcie aj dlhopisy rastú. Sú drahé, pretože na trhu je kupec - kapelník, ktorý má oficiálny mandát urobiť čokoľvek, aby šou pokračovala. Európske a americké akciové indexy za posledných šesť rokov vyrástli o sto a viac percent. Je to snáď tým, že nakupujeme dvojnásobok výrobkov a služieb, alebo ich cena stúpla na dvojnásobok? Ja mám úplne opačný pocit.
Napríklad o cenách elektroniky nemá cenu ani diskutovať, alebo napríklad cena nových automobilov? Veď väčšina ich stojí menej ako pred šiestimi rokmi. Nehnuteľnosti rovnako. Zlato stratilo za posledné štyri roky takmer polovicu svojej hodnoty, ropa stála 150 USD za barel a dnes stojí jednu tretinu. Na čerpacích staniciach to však nevidíme a ceny potravín sú na šesťročných minimách. Tomu sa nedá hovoriť rast. Predtým sa tomu mohlo hovoriť deflácia, ktorá je podľa mňa v mnohých ekonomikách dennou realitou. Hovoriť o nej sa však nesmie.
Preto sa domnievam, že aj v nasledujúcich rokoch budeme svedkami „štatisticky vykazovaného rastu", za ktorý budeme vďační nie trhovému prostrediu, ale netrhovým stimulom.
Na jeden všadeprítomný faktor sú však všetci kapelmajstri krátki. Tým nepredikovateľným, neplánovateľným a nestimulovateľným je počasie. Všetky produkčné kvóty, záchranné a stimulačné balíčky nebudú nič platné, ak sa neurodí, úroda uschne alebo ešte horšie, ak ju spláchne voda.
Posledné roky môžeme sledovať trvalý pokles cien obilnín a tým aj potravín. Dnes sú na šesťročnom minime. Dôvodov na to je hneď niekoľko. Cena strojov aj ropy, ako obrábacích prostriedkov kontinuálne klesá, osiate výmery neustále narastajú a rok za rokom máme rekordné úrody. To všetko dáva perfektný výsledok, ale ... To všetko platí len do času, kým sa, bez ohľadu na príčinu, neurodí dostatočne.
Môžu ceny akcií, dlhopisov, nehnuteľností, zlata alebo umeleckých diel prepadnúť aj dlhodobo o desiatky percent? Môžu a rýchlejšie, než si dnes myslíme. Za posledných 15 rokov sa to totiž stalo už dvakrát. A to aj preto, že sa bez nich krátkodobo vieme obísť. Všetko to sú veci tzv. NICE TO HAVE, teda je príjemné ich mať, no zaobídeme sa bez nich. Ale čo základné ľudské potreby? Môžu sa ceny obilnín a z nich vychádzajúcich potravín, z dnešných úrovní prudko prepadnúť? Pozvoľna môžu klesať, ale pri prudkom poklese ceny nie je rentabilné osiať ani zožať. Na druhej strane môžu prudko zdražieť vďaka ich reálnemu nedostatku? Áno, a to aj na násobky dnešných cien. Nehovoriac aj o ďaleko fatálnejších vplyvoch, ako napríklad vojnových konfliktoch, ktoré vždy bezpečne zdražujú ceny potravín. No buďme radi, že žijeme v mieri.
Tým je daná výnimočnosť potravín vo svete, kde ceny de facto všetkého deformuje stimulácia, kedy si nemôžeme byť istí, či veci majú stáť toľko, koľko stoja. To preto, že sa stále stimuluje, zachraňuje a tlačí.
Som preto veľmi rád, že existuje niečo, čoho hodnota isto nikdy nebude nulová. Priestor pre posun ceny smerom nahor je násobne vyšší, ako priestor ísť smerom nadol. Zároveň, na rozdiel o tých stimulovateľných a vyššie uvedených položiek, sa bez nich my všetci nezaobídeme.