Amerika je zadlžená, upadajúca veľmoc, ktorá je celá kúpená Čínou. Takýto názor na najväčšiu ekonomiku sveta nie je mainstreamový, no aj tak ho je počuť pomerne často. Situácia US sa v novodobej histórií často menila. Z 2. svetovej vojny vzišla ako víťaz, no ekonomickú dominanciu získala až po problémoch Sovietskeho zväzu. Následne v 80-tych rokoch začalo Ameriku dobiehať Japonsko, no jeho vlastná kríza dovolila, aby 90-tym rokom dominovali opäť Spojené štáty. Poslednú dekádu sa ale do popredia dostávala viac Čína, z ktorej sa nedávno stala druhá najväčšia ekonomika na svete, pričom momentálne chce hrať opäť najvyššiu ligu aj Rusko.
Naozaj sa ale môžeme baviť o tom, že americká ekonomika prichádza o svoju pozíciu čísla jeden? Záleží na tom, na aké čísla sa pozeráme. V čase, keď Sovietsky zväz alebo Japonsko rástli takmer dvojnásobne rýchlejšie ako US, ekonómovia sa predbiehali v tom, za koľko rokov budú krajiny na úrovni US.
Realita ale bola iná. Čína je najväčším exportérom elektroniky na svete už od roku 2004 a montujú sa v nej všetky iPhony, no nie čínske firmy, ale Apple má najväčší podiel zo zisku na predaji iPhonov. Ak sa na túto štatistiku pozrieme podrobnejšie zistíme, že viac ako tri štvrtiny najväčších exportných firiem z Číny nie sú Čínske, ale zahraničné. V 60-tych rokoch zaplavili US lacné rádiá z Japonska, no japonské firmy fungovali s domácim kapitálom a nie cudzím.
Podobnú situáciu ako s elektronikou vidíme v automobilovom sektore. Čínsky trh je najväčší na svete už od roku 2009, no neznamená to, že čínske automobilky sú najväčšie na svete. Dokonca tieto automobilky nedokážu konkurovať zahraničným výrobcom ani v samotnej Číne. V krajine existuje viac ako 100 výrobcov áut, no aj napriek dekádam dotácií a štátnych podpôr je ich podiel na domácom trhu len okolo 30%. Zvyšok tvoria zahraničné firmy ako Volkswagen alebo General Motors. Keď v 70-tych rokoch minulého storočia začínali na US trh expandovať japonské automobily a o 20 rokov neskôr juhokórejské automobilky, boli financované domácim kapitálom a etablované na domácom trhu.
Pokiaľ chceme ekonomickú silu krajín sledovať len cez národné účty, ďaleko sa nedostaneme. Pre pochopenie ekonomických prepojení je dôležité sledovať samotné korporácie, ktoré fungujú vo viacerých štátoch (transnacionálne korporácie).
Sean Starrs z York University v Toronte sa pozrel na najväčšie spoločnosti sveta v rebríčku Forbes Global 2000 a rozdelil ich do 25 sektorov, kde sledoval podiel na ziskoch spoločností podľa ich štátnej príslušnosti. Rozsah dominancie US je obrovský. Z 25 sektorov mali US korporácie vedúcu pozíciu v 18, pričom podiel vyšší ako 38% mali až v 13 sektoroch, teda vo viac ako polovici. Len jedna krajina mimo US dominuje (podiel vyšší ako 38%) v rebríčku. Ide o Japonsko a to pri najmenšom sektore obchodných spoločností. US extrémne dominuje v segmente technológií. Podiel na ziskoch pripadajúci US firmám je až 84% a to napriek tomu, že Čína je najväčším trhom s PC. Až 89% ziskov ide do US v segmente zdravotníckych zariadení a 53% pri farmaceutických a biotechnologických spoločnostiach. Zaujímavé je, že aj napriek prepadu Wall Street z roku 2008 zvýšili US finančné spoločnosti svoj podiel na ziskoch odvetvia a to z 47% v roku 2007 na 66% v roku 2013.
Ešte zaujímavejšie je, že samotný podiel US ekonomiky na globálnej ekonomike poklesol od Veľkej recesie len na 25%. Zisky firiem sú ale oveľa vyššie. Štatistiky Forbes Global 2000 síce nezahŕňajú firmy, ktoré nie sú obchodované na burze, no ak sa situácia uvoľní a dôjde k privatizácii a demonopolizácií, môžeme očakávať ďalší rast dominancie US firiem. Pravdepodobne preto je až 42% miliardárov sveta z US.
Po týchto štatistikách môžeme povedať, že US ekonomika nestratila svoju pozíciu, ale naopak ju kvôli globalizácii zlepšila. Lepšia situácia sa ale kvôli úzkej skupine ľudí, ktorá vlastní väčšinu akcií, netýka každého.
Zdroje:
America Didn’t Decline. It Went Global (Politico)
The Worlds Biggest Public Companies (Forbes)