Svet nebol nikdy bližšie k nukleárnej vojne ako v časoch Kubánskej krízy v októbri 1962. Sovietsky zväz vtedy umiestnil jadrové zbrane na Kubu, priamo pod nos Američanov, čo vyvolalo vo Washingtone zdesenie. Sovieti vtedy reagovali na umiestnenie odpaľovacích zariadení Ameriky do Talianska a Turecka. Kríza skončila až s tým, ako obe strany po vzájomnej dohode stiahli svoje expanzívne nukleárne plány.
Predseda komunistickej strany Nikita Chruščev, ktorý stál za týmto rozhodnutím, sa preslávil aj ďalšími počinmi. Slávnou sa stala jeho reakcia v OSN, kedy na protest búchal do stola svoju topánkou. No nemenej dôležitým sa stal jeho dar Ukrajine, keď po storočiach držby daroval ruský Krym krajine, ktorá najviac trpela Stalinovým despotizmom. Mimo oficiálneho vyjadrenia, to neoficiálne je, že ho prehral s Ukrajincami v kartách.
Presuňme sa o pár desaťročí dopredu. Železná opona padla a ruské impérium sa rozpadlo. Nasledovala vláda slabého Jelcina, ktorý Rusko uvrhol do ekonomického a politického chaosu. Čo viac si mohli Američania priať, ako kompletný rozpad svojho najväčšieho dlhoročného protivníka. Situácia sa však veľmi rýchlo zmenila s tým, ako sa k moci dostal Putin. Ten dokázal z Ruska spraviť opäť politickú veľmoc a len za posledný rok kompletne narušil americkú politiku na strednom východe.
Odplata začala prichádzať s rastom vplyvu európskych a amerických štruktúr vo východných krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Po baltských štátoch začali prístupové rokovania do Európskej únie a NATO krajiny ako Moldavsko, Gruzínsko či Ukrajina. NATO začalo hroziť svojimi základňami aj na Ukrajine, čo je pre Rusko podobne neakceptovateľné, ako neakceptovateľné boli pre Američanov sovietske zariadenia na Kube. Nie je preto prekvapením, že Putin tlačil na svojho najväčšieho ekonomického partnera - Ukrajinu politicky aj ekonomicky.
Ukrajina sa tak stala novodobým bojiskom medzi východom a západom. A Ukrajine to dlho vyhovovalo – dostávala peniaze od oboch strán, korupcia vládnych činiteľov získala rozmery, o ktorých sa nesníva ani politikom na Slovensku. Vysoká americká predstaviteľka Nulandová otvorene priznala, že na podporu ukrajinských „demokratických“ inštitúcií USA investovali 5 miliárd dolárov. O tom, aký charakter táto demokracia má, svedčí jej uniknutý telefonát s americkým veľvyslancom, v ktorom sa dohadovali na tom, kto bude a nebude v novej ukrajinskej vláde.
Tak ako americká, aj európska demokracia má svoje limity. Stačí, keď sa pozrieme na záujem európskych politikov o referendá o eure, a je jasné, že európska integrácia má svoje vlastné ciele. Od druhej svetovej vojny bola postavená na dvoch základných politických hľadiskách – nájsť protiváhu Sovietskemu zväzu a spútať silu Nemecka. K tomu sa neskôr pridala silná korporačná loby, ktorá profituje na raste dlhov prístupových krajín.
Zdá sa veľmi nepravdepodobné, že by Rusko či USA zo svojich záujmov ustúpili. Je preto možné, že začína nová studená vojna, s bojiskom za našimi humnami. Tým rozhodujúcim faktorom, ako ďaleko sa situácia môže vyhrotiť, bude postoj EU. Práve v najbližších týždňoch uvidíme, či EU dokáže vystúpiť z tieňa americkej politiky a prísť s riešením, možno ako navrhuje Henry Kissinger – vo forme „finlandizácie“ Ukrajiny.
Ak sa to EU nepodarí, opäť nám tak únia ukáže svoju neschopnosť zmysluplne konať. Potom výrok Nulandovej „Fuck the EU!“ získa skutočne široké opodstatnenie. Jediným racionálnym krokom bude posunutie ekonomického partnerstva Berlínu a Moskvy do partnerstva politického. To by mohlo výrazne premiešať kartami v celom 21. storočí.