Opäť predávame svet na krátko (komentár dňa)

Bolo to 16. septembra 2008, keď akcie AIG klesli v priebehu chvíle o 60% a neskôr až o 95% svojej hodnoty. Táto najväčšia americká poisťovňa patrila dlhé roky medzi tri najvýznamnejšie svetové korporácie, a predsa znenazdajky stála zoči-voči bankrotu. Zachránila ju až vláda; v opačnom prípade hrozil kolaps celého finančného sektora. Ale to už bolo dávno, nie?

Mnohí politici tvrdia, že za krízu môžu inštitúcie ako AIG. Nezodpovednosť manažmentu ich vraj dohnala k stávkam, ktoré nemohli dopadnúť ináč. Situáciu ešte zhoršili ratingové agentúry, ktoré ohodnocovali nimi emitované cenné papiere ako AAA, pričom tie nakoniec skončili bezcenné. Bohužiaľ, pred krízou politici vychádzali z rovnakých odhadov budúcnosti, ako vychádzali aj bankoví manažéri. Napríklad americký vládny rozpočtový úrad projektoval na rok 2012 dlh USA na úrovni 40%. Princíp bol všade rovnaký – extrapolácia trendu do budúcnosti.

Práve pre takýchto politikov a bankárov bola kríza storočnou vodou. Nevideli naakumulovaný dlh, ktorý ako jediný vytváral ekonomický rast a našu pseudoprosperitu. Keď už bolo zle, tak sa prilial do ohňa ekonomického rastu ďalší olej v podobe zrušenia Glass-Steagallovho zákona. Ten umožnil finančným inštitúciám opäť spojiť investičné a komerčné bankovníctvo pod jednu strechu, čím získali ďalšie palivo v podobe pákovania peňazí na štrukturované produkty pochybnej kvality.

Tieto bubliny však všetkým vyhovovali, keďže sa zdalo, že svet bohatne. Trend ukazoval, že ideme správnym smerom. A tak sme sa stali moriakmi, ktorí čím dlhšie boli kŕmení, tým viac boli istejší, že je o nich dobre postarané. Deň pred porážkou má moriak najväčšiu istotu bezpečia – takú, ako cítila v septembri 2008 aj AIG.

Obchodníci vedia, že jednou z možností pomerne slušného zárobku na trhu je vypisovanie opcií. Tak stávkujú na to, že sa nestanú málo pravdepodobné udalosti, za čo získavajú prémiu. Takáto stratégia môže zarábať roky. Problémom však je, keď sa stane niečo neočakávané – vtedy hrozí vypisovateľovi neobmedzené riziko. A to sme videli v roku 2008, keď za jediný kvartál všetky americké finančné inštitúcie stratili viac ako dovtedy zarobili v celej svojej histórii.

Povedali by sme, že odvtedy sa poučili ako bankári, tak aj politici. Existujú snahy o opätovné oddelenie komerčného a investičného bankovníctva, či zvýšenia kapitálovej primeranosti. Avšak na druhej strane centrálne banky zásobujú finančné inštitúcie takmer neobmedzenými zdrojmi lacných peňazí, ktoré ich v súčasných ťažkých časoch opäť využívajú na špekuláciu. Dobrý príklad uvádza Kyle Bass, renomovaný hedžfondový manažér, ktorý je presvedčený o tom, že Japonsko skrachuje.

Bass v poslednej dobe nakúpil opcie na kolaps japonských dlhopisov v objeme 250 miliárd dolárov od veľkých bánk. Nakúpil ich za cenu 0,01%. Ak sa s Japonskom niečo stane, banky riskujú tisícnásobky prémie, ktorú od neho zinkasovali. Bass hovorí: „AIG sveta je späť – 27-ročný fagan mi predáva nepravdepodobné riziko za jeden bázický bod v 5-miliardových objemoch. A viete prečo? Lebo to je mimo 95% VaR. Neskôr mi volá rizikové oddelenie, že to chcú kúpiť späť. To sa mi stalo iba raz, v roku 2007, pred tým, ako praskol trh nehnuteľností“.

Finančná pamäť siaha späť asi iba dva roky. A banky kráčajú tou istou cestou, ako kráčali už toľkokrát. Teraz s vedomím, že keď bude zle, tak je tu štát a centrálna banka. A naivní politici si myslia, ako zažehnali krízu. Opak je však pravdou – systém nikdy nebol krehkejší ako je teraz. A možno práve Japonsko bude už čoskoro toho dôkazom.