Situáciu na dlhopisových trhoch v eurozóne v žiadnom prípade nevyriešil euroval, ako sa mnohí politici, ktorí ho podporovali, radi chvália. Práve naopak, investori neverili ani trvalému eurovalu ESM, ktorého prijatie nezabránilo rastu výnosov z talianskych a španielskych dlhopisov na kritické úrovne. Tento mechanizmus totiž nemal potrebnú kapacitu, aby dokázal zastrešiť tieto dve krajiny.
Situáciu napokon upokojila jediná inštitúcia, ktorá ju mala v moci upokojiť – Európska centrálna banka. A to prijatím programu neobmedzeného nákupu dlhopisov problémových krajín v septembri uplynulého roka. Hoci o pomoc z tohto programu ešte nikto nežiadal, tak ubezpečenie, že ECB s neobmedzeným množstvom peňazí k dispozícii stojí za dlhom problémových krajín, sa situácia upokojila a výnosy z dlhopisov Talianska a Španielska výrazne poklesli.
Tie sa zrazu stali pre investorov lákavými, keďže ich výnosy boli výrazne vyššie ako pri dlhu väčšiny ostatných krajín eurozóny. A keď ECB minimalizovala riziko ich reštrukturalizácie, tak sa na ne investori logicky vrhli. Talianska a španielske dlhopisy postupne nasledovali aj írske a portugalské Tieto dve krajiny sa zrejme budúci rok vrátia na finančné trhy.
ECB ale prijatím úlohy veriteľa poslednej inštancie spôsobila presne to, čo nechcela. Odstránila tlak na reformy, ktorý predtým zabezpečovali obavy investorov o platbyneschopnosť krajiny. Aj politici z tých krajín, ktorí ešte minulý rok sedeli tichúčko v kúte a čakali, kto im hodí záchranné lano, už dnes požadujú od Bruselu vyššie deficity. A to aj napriek prudko rastúcemu dlhu k HDP, bez vyhliadok na výrazné zlepšenie v tomto trende.
Výzvy guverenéra ECB Draghiho na fiškálnu zodpovednosť ani zďaleka nemajú takú váhu ako nezáujem o štátne dlhopisy a tak je možné očakávať rast verejných dlhov k HDP v eurozóne aj v najbližších rokoch. Záchrana Talianska a Španielska síce účtovne nič nestála, eurozóna ale zaplatí ďalším rastom nerovnováh.