Ekonomické spravodajstvo z krajín eurozóny je v poslednej dobe opäť zahltené politickými ťahanicami ohľadom riešenia dlhového problému Grécka. Za touto oponou však prebiehajú aj procesy v reálnej ekonomike. Jedným z indikátorov, ktoré dlhodobo sledujeme, je bežný účet platobnej bilancie. Ide o jednoduchý ukazovateľ vonkajšej pozície ekonomiky s vysokou výpovednou hodnotou. Pozostáva z bilancie platieb za tovary, služby, činnosť výrobných faktorov (výnosy z investícií a mzda za prácu) a bežné transfery (napr. finančné vzťahy s EÚ). K vyrovnaniu nerovnovážneho stavu bežného účtu (schodok alebo prebytok) by malo dochádzať prostredníctvom opačného salda finančného a kapitálového účtu (prílev alebo odlev investícií a dlhu), alebo zmenou oficiálnych rezerv.
Práve výrazne nerovnovážne pozície viacerých krajín eurozóny boli azda hlavnou príčinou dlhovej krízy krajín periférie eurozóny. Krajiny „juhu“ (Grécko, Španielsko, Taliansko, Cyprus, Maltu a Portugalsko) dosahovali vysoko deficitné hodnoty bežného účtu platobnej bilancie, ktoré vykrývali prílevom zahraničného dlhu a investícií. Naopak krajiny „severu“ (Nemecko, Benelux, Rakúsko, Fínsko) vykazovali masívne prebytky, ktoré mohli investovať, prípadne požičiavať deficitným krajinám. Rozdiel medzi prebytkom severu a schodkom juhu dosiahol najvyššiu hodnotu v roku 2007, a to závratných 441 mld. eur. V relatívnom vyjadrení dosiahli krajiny juhu eurozóny v roku 2007 schodok bežného účtu platobnej bilancie 6,5% HDP (vážený priemer), naopak krajiny severu prebytok bežného účtu 6,4% HDP. Takáto konštelácia je prejavom výraznej nerovnováhy, kedy krajiny juhu žili výrazne nad svoje možnosti, naopak úspešné krajiny severu spotrebúvali a investovali relatívne málo.
V posledných rokoch sa ale uvedená nerovnováha postupne vytráca. Teda, lepšie povedané, jedna jej časť, nakoľko výrazné deficity bežného účtu platobnej bilancie krajín „juhu“ sú konečne minulosťou (pozri graf). Ak to zostručníme, tieto krajiny po rokoch recesie zreálnili svoj životný štandard a v súčasnosti nie sú odkázané na masívne zahraničné financovanie svojich aktuálnych potrieb. Pravda, problém existujúceho obrovského dlhu akumulovaného z minulosti trvá aj naďalej.
Graf č. 1: Bežný účet platobnej bilancie vybraných krajín eurozóny
Zdroj: Európska komisia
Na grafe tiež vidíme, že druhá časť nerovnováhy vonkajších pozícií ekonomík eurozóny do istej miery pretrváva aj naďalej. Rakúsko, Belgicko a Fínsko sa síce v posledných rokoch priblížili vyrovnanej pozícii, avšak prebytky bežného účtu Nemecka a Holandska sú v porovnaní s predkrízovým obdobím ešte výraznejšie. Z makroekonomického pohľadu sa rozhodne nejedná o taký problém, ako boli masívne deficity krajín juhu. Prebytky bežného účtu platobnej bilancie okolo 8% HDP však tiež do istej miery vypovedajú o nerovnovážnom stave, ktorý môže byť vyvolaný napríklad nedostatočnými investíciami, celkovo slabým domácim dopytom, príliš nízkymi mzdami, alebo podhodnoteným menovým kurzom (prípadne kombináciou uvedených faktorov).
V tejto súvislosti sa už dlhodobejšie ozývajú hlasy zvnútra aj zvonku eurozóny, aby Nemecko začalo svoje masívne prebytky bežného účtu nejako riešiť. Z politického uhla pohľadu sa týmto apelom dá rozumieť, keďže rast nemeckého importu by teoreticky mal pomôcť aj ostatným krajinám eurozóny. Z ekonomického uhla pohľadu ale nie je vôbec jasné, ako by Nemecko (prípadne aj Holandsko) mohlo zmysluplne a riadeným procesom dosiahnuť zníženie svojho prebytku bežného účtu platobnej bilancie. Rast vládnej spotreby nie je vhodnou cestou, navyše hrubý verejný dlh obidvoch krajín je stále dosť vysoký (v roku 2015 tesne nad 70% HDP). Direktívna regulácia miezd, exportu, spotreby a investícií v trhovej ekonomike neprichádza do úvahy už vôbec.