Možno by bolo lepšie, keby nemali pocit, že musia vyprodukovať veľkolepé komuniké. Hovorím o stretnutí lídrov rozvinutých priemyselných krajín. Vyzerá to tak, že je niečím, čo diplomati môžu úctivo nazvať inventarizáciou. Okrem situácie v Sýrii nebudú mať prezidenti a predsedovia vlád G8 pravdepodobne veľa čo povedať. Zvyky, protokol a mnoho zúčastnených novinárov však bude požadovať, aby sa lídri k niečomu vyjadrili.
Staré dobré časy
V raných časoch debatovania pri krbe (keď ich bolo okolo stola päť, a nie osem, pričom nespočetní prezidenti krajín Európskej únie sa nesnažili dominovať) stačilo, že si svetoví lídri vymieňali myšlienky a nápady na aktuálne krízové témy. A tých kríz bolo v dekáde od konca sedemdesiatych do začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia dostatok.
Bolo to v čase, keď sa správy nevalili na ľudí 24 hodín denne, keď neexistovali Facebook, Twitter ani všetky tie vymoženosti digitálnej éry. Žijeme v časoch netrpezlivosti. Svetoví vodcovia by mali niečo vymyslieť pre prípad, že médiá v Lough Erne by chceli domácim voličom odkázať, že cézarovia zaháľali práve teraz, keď svet horí.
Navyše, tohtoročný hostiteľ David Cameron zúfalo potrebuje dobrý príbeh. Britská ekonomika sa zakliesnila v stagnácii a Konzervatívna strana britského premiéra koketuje s myšlienkou opustenia Európskej únie. Aspoň že stretnutie G8 na deň či dva umožní Cameronovi hrať úlohu medzinárodného štátnika.
Bývalá sila
Problémom je, že osmička už nie sú svetoví lídri. V starých dobrých časoch pôvodná päťka -- USA, Nemecko, Francúzsko, Británia a Japonsko -- sa na hospodárskej sile sveta významne podieľala. Nezhodla sa vždy, avšak ak áno, potom dokázali viesť publikum, aj keď v súčasnosti neexistujúci Sovietsky zväz sa im niekedy snažil hádzať polená pod nohy.
Tak to bolo pred príchodom ostatných -- Číny, Indie, Brazílie, Južnej Afriky a ďalších. Tieto krajiny vyzvali hospodársku a politickú nadvládu, ktorá po dve storočia patrila národom v severnom atlantickom páse. Preto americký prezident Barack Obama vyhlásil, že súčasné storočie bude patriť národom na tichomorskom páse.
Nezabudnime ani na Vladimira Putina, spurného ruského prezidenta, ktorý je stále psychologicky uväznený v domnelých dňoch slávy Sovietskeho zväzu. Rusko je však v súčasnosti na ceste k politickému a hospodárskemu rozkladu. Putinov príspevok k svetovej vláde je vyžadovanie pozornosti komplikovaním vecí. Vyzerá to ako dobrý nápad ponúknuť miesto za vrchstolom predstaviteľovi novej republiky s cieľom prikloniť postkomunistické Rusko k Západu. Minimálne by sa tak poskytlo Kremľu uistenie, že jeho názory sa brali vážne, keď sa NATO a Európska únia začali rozširovať na východ. Takýto návrh však Putin zamietol.
Ruský líder opisuje rozpad Sovietskeho zväzu ako najväčšiu tragédiu 20. storočia. Viac ako dve desaťročia po páde Berlínskeho múru stále považuje Západ za nepriateľa a, nech to znie akokoľvek absurdne, stále prezentuje Rusko ako rovnocennú protiváhu Spojených štátov. Dychtí po "rešpekte", ale keď ho dostane, vie, že to tak nie je myslené.
Putin na okraji
S Putinom sa na summitoch ani príliš nechcú rozprávať. Cítia to len ako povinnosť. Zvyšná sila Ruska zostáva v podobne schopnosti povedať "nie". V prípade Sýrie to stojí hrozné ľudské obete. Zatiaľ zomrelo asi 80-tisíc Sýrčanov v brutálnej vojne prezidenta Bashira al-Assada proti jeho nepriateľom.
Ak vynecháme Rusko, na schôdzke môže byť agendou súdržnosť Západu. Vzhľadom na hospodárske a politické ťažkosti Európy a novú rozkolísanosť Spojených štátov súvisiacej s ich globálnou úlohou, existujú spoločné hodnoty, predpoklady, normy a záujmy, ktoré je potrebné ochraňovať.
Skutočná moc môže teoreticky patriť širšej skupine G20, ktorá zahŕňa rastúce aj tradičné mocnosti. Toto zoskupenie je však zároveň ťažkopádne a zablokované vzájomnými podozreniami.
Ak by konali ako jeden -- pôvodná päťka spolu s Talianskom a Kanadou, ktoré sa pripojili v osemdesiatych rokoch, mali by väčšiu šancu ako nikto iný pri zadávaní svetovej agendy. Ak by boli citliví, strávia čas v Severnom Írsku skresávaním prekážok pre transatlantický obchod, tvorením dohody o investíciách a podporovaním paralelných rokovaní o transpacifickom partnerstve.
Sedem krajín sa stále podieľa viac ako polovicou na svetovom hospodárskom výkone, čo im poskytuje jedinečnú schopnosť nastavovať podmienky svetového ekonomického riadenia a obchodu.
Ak sa však nedokážu dohodnúť medzi sebou, stratí sa posledná príležitosť na modernizáciu medzinárodného poriadku. A koho potom budú krajiny G8 zaujímať?
Philip Stephens