Išiel som schválne proti všetkému tomu prúdu. Áno, je to citát z fejtónu Jana Nerudu Máj 1890. Básnikovi ostával do smrti rok a niečo, keď kráčal proti prúdu robotníckeho sprievodu, ktorý tiahol od Prašnej brány na Strelecký ostrov. Básnik konštatuje na tvárach robotníkov úsmev spokojný a v oku radostnú iskru. Praha je tiež spokojná, konštatuje autor, taktiež radostná. Mimovoľne sa mi v mysli mihla spomienka na Nerudov fejtón, keď som kráčal proti prúdu sprievodu Prague Pride, ktorý tiež tiahol ulicou Na Příkopě, hoci na opačnú stranu, od Streleckého ostrova.
Spomínal som na básnika a pripomínal som si aj otcov bonmot. Tvárou v tvár nejakej novote hovorieval otec: „Čo by na to povedal Jan Neruda.“ V danej chvíli je podstatné, čo na to hovorím ja.
Svojou atmosférou mi to najviac pripomínalo majáles. Akási neviazaná radostnosť, klauniáda. Prevleky a rekvizity. Krikľavé farby, balóniky a hudba. To všetko na prvý pohľad kontrastuje s pojmom „pride“, teda hrdosť. Tú si personifikujeme do čohosi sošne dôstojného. Hrdosť mi nesedí s prevlekom za Šmolka. Ale možno je to iba zdanie. Prečo by mala byť hrdosť sošná? Tí ľudia žili od vekov (ale nie vždy) v sociálnom prítmí. Podarilo sa im preraziť kôru nevraživosti, opovrhnutie a často kriminalizáciu. V tomto zmysle je na čo byť hrdý a zároveň je prirodzené, že prejavujú radosť.
Nebol som tam Na Příkopě sám, stretol som tam svojich dvoch študentov, a tak sme chvíľku spoločne fotili a ja som pridal na Facebook Digineffu pár fotiek. Komentár: Chce sa mi z toho vracať. Zaujímavé. Prečo hneď vracať? Možno to má z hlavy. Alebo to niekde čítal, že má vracať.
Majster slovných harpún Václav Klaus razí pojem homosexualizmus. Ide o ideológiu propagujúcu homosexualitu a presadzujúcu tradične zakotvené rodinné práva pre homosexuálne zväzky. Čítam, že je rodina ohrozená a že sa máme báť jej zrušenia a rozmnožovať sa bude ľudský rod zo skúmaviek, ako to opisoval Aldous Huxley v Konci civilizácie. Aj na to som myslel, keď som kráčal proti prúdu toho pestrého majálesového hemženia na ulici Na Příkopě. Spytoval som sa sám seba, či sa mám báť, či nie som pochabo slepý, ako bol pochabý Neruda a vnímal len spokojné úsmevy a netušil, že od krvavej revolúcie pod červenou vlajkou delí svet obyčajné štvrťstoročie.
Ale áno, bojím sa. Nie homosexualizmu a nebojím sa ani o rodinu. Tá bude fungovať ďalej a mamičky a oteckovia budú vychovávať svoje deti, aj keby čert na koze jazdil. Bojím sa však toho plazivého budovania ideológie nenávisti, tej temnej stavby, ktorá vzniká na troskách pokusu o realizáciu ideálov slušného demokratického liberálneho konzervativizmu. Bojím sa, keď počujem hlučný potlesk putinovskému Rusku za jeho antihomosexuálne zákony. Preberám sa médiami hlásajúcimi rýdzo pravicovú politiku. Koho ospevujú najviac? Samozrejme, Miloša Zemana, koho iného? Hlásatelia slobody vzývajú na jednej strane Putina, na druhej Zemana.
V takejto atmosfére si pripadám trochu ako šialenec. A veru je mi lepšie v dave veselých ľudí pomaľovaných namodro, s dúhovými vlajkami nad hlavou.
Ondřej Neff, Lidové noviny