Po troch rokoch titulky médií opäť zaplňujú správy o tom, ako je eurozóna aj napriek kríze atraktívna, ako ďalšiu krajinu čaká historický moment. A ako pretransformuje jej ekonomiku výmena starej meny za novú, ktorej bankovky majú na zadnej strane mosty, dvere a okná. Najväčšia sranda na tom celom je, že v prípade Lotyšska sa okrem meny nezmení vôbec nič. A to z toho dôvodu, že Lotyšsko je už z hľadiska monetárnej politiky de facto členom eurozóny od roku 2005, kedy naviazalo kurz latu k euru na úroveň tesne okolo 0,7.
Vývoj EUR/LVL
Otázky, že čoho všetkého sa Lotyšsko vzdáva sú úplne irelevantné, pretože sa monetárnej samostatnosti vzdalo v roku 2005. A práve odvtedy začalo Lotyšsko pociťovať neduhy spoločnej meny. Najprv v podobe umelého boomu a potom v podobe prasknutia bubliny. Už predtým síce malo Lotyšsko deficit bežného účtu platobnej bilancie okolo úrovne 10 % HDP, po naviazaní meny na euro sa však rozšíril až nad 25 % HDP. To znamená, že viac ako štvrtina kapitálu používaného v lotyšskej ekonomike prichádzala v tom čase zo zahraničia. A to nie skrz priame zahraničné investície, ale vďaka dlhu.
Vývoj lotyšského deficitu bežného účtu platobnej bilancie (v % HDP)
Tieto deficity sú dokonca oveľa extrémnejšie než v prípade Írska (max 6,5 %), Španielska (10,6 %), Portugalska (12,6 %), Grécka (15,5 %) a Cypru (15,6 %), ktoré taktiež vďaka lacným peniazom v eurozóne nafúkli vo svojich ekonomikách bubliny. A to z toho dôvodu, že aj ten malý manévrovací priestor, ktorý po naviazaní latu na euro lotyšskej centrálnej banke ostal, využila totálne idiotsky. Úrokové sadzby v krajine držala o 2 % vyššie ako boli v eurozóne. Keďže bol kurz latu naviazaný na euro, tak sa ekonomické subjekty začali zadlžovať takmer výhradne v eurách, v ktorých pri zdanlivej absencii menového rizika dostali výrazne nižšie úroky.
Vývoj úrokových sadzieb v eurozóne a Lotyšsku
Čo bolo ďalej, je notoricky známe. V krátkosti – namiesto toho, aby Lotyši peniaze zo zahraničia investovali do produkcie niečoho, čím pôžičky splatia, tak ich prežrali na realitnom trhu. Ceny nehnuteľností explodovali, v niektorých mesiacoch roka 2005 a 2006 dokonca medziročné zmeny presiahli 50 %, a celý tento dlhom ťahaný boom postupoval do ďalších odvetví a ťahal mzdy nahor. Keď v roku 2008 prišlo vytriezvenie a kohútiky nového dlhu sa zastavili, tak sa ceny nehnuteľností prepadli o vyše 30 % a stavebníctvo zmrzlo. Keďže pri novej, nafúknutej mzdovej a cenovej štruktúre nebolo Lotyšsko príliš konkurencieschopné, tak sa HDP prepadlo o 17 % a nezamestnanosť vzrástla nad 20 %. Z toho celého sa krajina ešte stále nespamätala a jej HDP je stále hlboko pod maximom z roku 2007.
Išlo o rovnaký scenár ako v Írsku a Španielsku. Ak by sa však namiesto domácností a developerov vo veľkom zadlžoval štát, tak by bol scenár taký ako v Grécku či Portugalsku. Keby mohla krajina devalvovať menu, tak by to vyzeralo inak. Lenže nemohla, pretože drvivá väčšina úverov bola v eurách, a keby hodnota latu klesla dajme tomu o 50 %, tak by zrazu všetci dlžili v latoch dvakrát viac a okrem značnej časti firiem a domácností by zbankrotoval aj finančný sektor. Preto muselo Lotyšsko rovnováhu a konkurencieschopnosť nastoliť stlačením cien a platov nadol, čo je beh na dlhé trate. Presne tak isto ako to robia ostatné problémové krajiny eurozóny.
Z predošlých riadkov je zrejmé, že Lotyšsko nemalo inú možnosť ako ísť do eurozóny. To už len z toho dôvodu, aby sa vyhlo situácii, kedy by centrálnej banke došli devízové rezervy a nedokázala by udržať kurz latu voči euru, ktorého prepad by spôsobil prudký rast dlhu lotyšských ekonomických subjektov. Nie že by takáto situácia bola pravdepodobná, po tom čo sme videli v posledných rokoch ale nič nie je možné vylúčiť. Ostatne Lotyšsko zažilo rapídny úbytok devízových rezerv v rokoch 2008 a 2009, tento proces zastavili až dva balíčky pomoci od EÚ vo februári a júli 2009.
Vývoj devízových rezerv Lotyšska (v mld. EUR)
Veľmi podobný osud má aj Litva, ktorá by do eurozóny mala vstúpiť už 1.1.2015. Podobne to bolo aj pri Estónsku. Ako som ale vyššie naznačil, vstupy krajín s menami naviazanými na euro do eurozóny, najmä keď je v nich veľká časť úverov denominovaná v eurách, sú skôr z núdze cnosť ako prejav entuziazmu voči tomuto zoskupeniu. A to napriek tomu, že marketing z Frankfurtu tvrdí niečo úplne iné.
Ostatní záujem v súčasnosti nemajú. Dokonca Bulhari, ktorí majú lev naviazaný na euro (ale nemajú problémy so zadlžením v eurách) a už spĺňajú konvergenčné kritériá, odsúvajú vstup do ERMII, ktorý je poslednou podmienkou pre vstup do eurozóny. Podobne aj mimoriadne euro-optimistickí Poliaci. Skutočným úspechom pre eurozónu bude až keď sa jej rady rozšíria o niekoho, kto sa vzdá vlastnej plávajúcej meny. Až vtedy si bude môcť eurozóna povedať, že je pre prípadných nových členov atraktívna.