Roky rokúce nakupujú európske plynárenské spoločnosti zemný plyn od ruského gigantu – Gazpromu – prostredníctvom dlhodobých kontraktov. Medzi ich najpodstatnejšie atribúty bezpochyby patrí cena, ktorá však nie je pevne stanovená. Určuje sa na základe cenových vzorcov, odvíjajúcich sa predovšetkým od cien ropy a ropných derivátov. Táto nadviazanosť je daná historicky tým, že pre zemný plyn, na rozdiel od ropy, neexistoval celosvetovo prepojený trh. Zároveň boli tieto komodity považované za zameniteľné, hlavne pri výrobe elektriny a tepla.
Pri pohľade na dnešnú situáciu je potrebné položiť si otázku, či tento vývoj už nie je prekonaný. Veď pokles výkonnosti hospodárstva znamenajúci menšiu spotrebu zemného plynu, a napokon aj zvýšené dodávky skvapalneného plynu (LNG) z Kataru, Nigérie či Egypta, spôsobili jeho prebytok v európskych krajinách. V dôsledku tejto skutočnosti narástli objemy obchodované na (západoeurópskych) plynárenských uzloch, tzv. huboch, kde trhové ceny kreované ponukou a dopytom dosahujú v priemere nižšie hodnoty ako ceny dlhodobých kontraktov.
V časoch postupujúcej liberalizácie energetických trhov sa zrodilo mnoho nových dodávateľov plynu zakladajúcich svoje podnikanie práve na lacnejšej komodite nakúpenej na huboch. To, samozrejme, ohrozuje trhové pozície nástupcov bývalých monopolov s uzavretými dlhodobými kontraktmi, ktorí neraz musia predávať zemný plyn so stratou. Nie divu, že za takýchto podmienok tiež požadujú nižšie ceny od svojho ruského partnera.
Doterajšia stratégia Gazpromu bola založená na nedotknuteľnosti cenových vzorcov indexovaných na ropu a v prípade nutnosti radšej poskytoval retroaktívne zľavy či iné ústupky týkajúce sa zakontrahovaných objemov. Prelomovým v tomto smere by malo byť nedávne rozhodnutie arbitrážneho súdu vo Viedni. Ten v spore medzi českou dcérou RWE a Gazpromom modifikoval cenový vzorec spôsobom berúcim do úvahy práve trhové ceny zemného plynu.
Na druhej strane treba priznať, že likvidita spomínaných plynárenských uzlov ani zďaleka nedosahuje úroveň americkej obchodnej platformy Henry Hub. Rozhodujúcim činiteľom sa javí bridlicová revolúcia, ktorá sa v Európe môže uskutočniť, avšak zatiaľ k nej nedošlo. Následky sú však zrejmé už teraz – strata konkurencieschopnosti oproti hospodárstvu USA, spôsobená takmer trojnásobne vyššími cenami plynu na „starom kontinente“. Nie jeden priemyselný koncern preto už zvažuje presun svojej výroby za „veľkú mláku“, ak tak doteraz ešte neurobil.
Práve nedostatočná likvidita európskych plynárenských uzlov zakladá oprávnenosť existencie dlhodobých kontraktov. Tie sú totiž významným stabilizačným prvkom zabezpečujúcim bezpečnosť dodávok pre prípad krízy.
Zmena taktiež nastala pri pohľade na zameniteľnosť ropy a zemného plynu. Pokiaľ v autodoprave neohrozene kraľujú ropné produkty a stlačený zemný plyn (CNG) je ďaleko v závese, pri produkcii elektrickej energie a tepla nahradilo ropu iné fosílne palivo – uhlie.
Najmarkantnejším dôkazom tohto stavu sú ťažkosti paroplynových cyklov, keďže ich z trhu vytláčajú aj uhoľné elektrárne emitujúce dvojnásobné množstvá uhlíka. Veď cena za tonu CO2 dosahuje takú nízku úroveň, že sa doslova neoplatí investovať do menej znečisťujúcich technológií. Kolabujúci trh s uhlíkom zatiaľ plynárenstvu v EÚ pomocnú ruku nepodáva.
Mnohí vkladajú svoje nádeje do amerických dodávok LNG majúcich potenciál európske ceny plynu znížiť. Takýto názor má svoju logiku, avšak očakávaný hospodársky rast Ázie, kde sú terajšie ceny ešte o desiatky percent vyššie ako v Európe, bude pre vývozcov bridlicového plynu z USA, s vysokou pravdepodobnosťou, lukratívnejší. Navyše, prvé dodávky LNG môžeme očakávať až v rokoch 2015 – 2016.
Je teda viac než žiaduce poskytnúť európskemu plynárenstvu pozitívny impulz už dnes, a to revíziou cenových vzorcov obsiahnutých v dlhodobých kontraktoch. V prvom rade, previazať ich s trhovými cenami vytvorenými na plynárenských uzloch, a po druhé, zakomponovať do nich cenu konkurenčného uhlia. Bude na prospech Gazpromu, ako aj celého plynárenstva, ak lacnejší zemný plyn opäť zaujme v Európe stratené pozície a prispeje tak k dosiahnutiu trvalo udržateľného energetického systému.
Jozef Badida, nezávislý energetický analytik