Kde bolo tam bolo, bola raz jedna juhoamerická krajina. Začiatkom 20. storočia bola 7. najväčšou ekonomikou sveta. Ale ako storočie postupovalo, zlé a horšie politické vedenie z nej spravilo ekonomického mrzáka.
Jej politici zvykli svoje sľuby platiť monetizáciou, teda tlačením peňazí. To viedlo v 80. rokoch až k hyperinflácii. Začiatkom 90.rokov vymyslela vláda zázračný liek – naviazala argentínske peso na dolár. No márne ekonomickí lekári varovali, že s antibiotikami sa nemôže požívať alkohol. Vlády naďalej veselo míňali viac, ako si ekonomika mohla dovoliť, len to pre zmenu platili zahraničným dlhom (tlačiť peniaze nemohli). Keďže v nezávislosť argentínskych súdov investori moc dôvery nemali, dlhopisy sa vydávali pod americkým právom.
Požičiavali a požičiavali, až nakoniec na prelome tisícročí nemali ako vrátiť. Argentína v roku 2001 skrachovala. Sem tam sa niečo také stane a po mnohoročných rokovaniach 93% investorov spravilo s Argentínou podľa hesla „lepší vrabec v hrsti“ dohodu a vymenilo staré dlhopisy za nové, ale s hodnotou o 70 % nižšou. Risk je zisk, alebo aj nie.
Lenže staré dlhopisy neobsahovali jednu drobnosť. Tá sa volá Collective Action Clause a znamená, že ak sa dohodne určité percento držiteľov dlhopisov, túto dohodu musia prijať všetci, či sa im to páči, alebo nie. Tá bola napríklad použitá pri gréckom bankrote v roku 2012. V tomto prípade sa však zvyšku investorov dohoda netýkala a pustili sa s Argentínou do právneho súboja. Minulý týždeň ho pred americkým súdom vyhrali. Argentína im musí zaplatiť zhruba 1,5 miliardy dolárov, ktoré im dlží. Tak sa nestalo a krajina sa ocitla v technickom defaulte (teda peniaze má, ale neplatí).
Jeden a pol miliardy nie je málo, ale dajú sa teoreticky zvládnuť. Problém však je, že by to znamenalo aktiváciu klauzuly Rights Upon Future Offers (RUFO). Tá hovorí zhruba o tom, že všetci investori majú právo na to isté. Teda tých 93% investorov by mohlo začať žiadať rovnaké podmienky. A to už by boli iné miliardy (konkrétne cez 20). Preto Argentína teraz hľadá kľučky (napríklad využitím tretej strany na sprostredkovanie), ako splniť rozsudok a zároveň totálne nezbankrotovať.
Toto rozhodnutie však mnohí označujú za prelomové. Viacerí svetoví ekonómovia (napríklad aj nobelista Robert Solow) vyzvali vládu USA, aby proti rozhodnutiu súdu nejako zasiahla. Momentálne je vo svete minimálne 10 štátov, ktorým by v blízkej budúcnosti mohol hroziť bankrot (z EÚ je v zozname Grécko a Cyprus) a týmto rozhodnutím sa ich pozícia zhoršila. Je to zároveň ďalšie výrazné varovanie – platiť politické sľuby dlhmi sa nikdy nedá donekonečna. A nepomôže tomu ani uväzňovanie ekonómov a zriadenie ministerstva pravdy, ako to skúsila Argentína.
EÚ v tom nie je len divákom, problémov je tu stále dosť. Ešte 20.júla tvrdila portugalská banka BES, že má dostatok kapitálu na pokrytie strát následkom defaultu jej materskej firmy. Neuplynuli ani dva týždne a banka ohlásila stratu 3,5 miliárd eur a požiadala o bailout vo výške 4,9 miliardy eur. Krajina použije peniaze z bailoutu EFSF, ktoré mala odložené „bokom“. Krízové „zisky nám, straty pre všetkých“ je stále aktuálne. Drobným pozitívom aspoň je, že banka bude rozdelená na dve časti a časť strát ponesú aj investori. Seizmická vlna (v tomto prípade ale skôr vlnka) sa šíri bankovým systémom a napríklad francúzska Credit Agricole odpisuje 700 miliónov eur.
V Grécku je veľká šanca na výhru strany SYRIZA vo voľbách 2015. V Španielsku prudko rastie popularita novej strany Podemos (Môžeme). Obe strany sa netaja tým, kam si plánujú strčiť naše úvery a reformné programy v prípade víťazstva. Brusel si je toho vedomý. Aj preto sa už v Komisii objavujú názory, že Grécku by sme mali platiť za to, že dodrží, čo sľúbilo. Teda že dostanú úľavy z dlhu za plnenie už raz dohodnutého reformného programu.
Nech začneme z ktoréhokoľvek konca, vždy skončíme pri bankách. Kým úroky na štátnych dlhoch krajín PIIGS sa blížia stále viac tým nemeckým, pri úrokoch na firemný dlh to vyzerá presne naopak. Už od roku 2009 úrokový spread rastie.
ECB sa tomu snaží zabrániť viacerými krokmi, najnovšie priamo zacielila pomocou pôžičiek T-LTRO. Ale skutočným problémom je neefektívna ekonomika týchto krajín. A nové sa môžu čoskoro pridať. V súťaži o najhlúpejšie ekonomické opatrenie by boli Francúzi mimoriadne ťažkým súperom aj pre ostrieľanú slovenskú reprezentáciu. Hollandeho vláda od začiatku roku zastropovala výšku nájomného. Výsledok sa dostavil v rádoch mesiacov - výstavba nových bytov sa medziročne prepadla o 19 %.
Chyba sa prirodzene hľadá všade, len nie doma. Po tom, čo ratingová agentúra Moody’s oznámila, že Francúzsko pravdepodobne nedosiahne na cieľový deficit, Hollande požiadal Nemecko, aby zvýšilo rast, nenápadne naznačujúc, kto za to všetko môže.
V máji sa viacerí bruselskí politici tešili z toho, že sa konečne od roku 1979 zastavil trend klesajúcej účasti ľudí na eurovolbách. Podľa V.Readingovej to bol "game changer", podľa G.Verhofstadta to znamenalo "uznanie európskeho projektu". Po definitívnom uzavretí štatistík však vyšlo najavo, že pôvodný výsledok bol nadstrelený a v realite pád pokračuje. Eurovoľby 2014 mali najnižšiu účasť v histórii.
Radi cestujete? Staňte sa komisárom! Komisári v roku 2013 minuli 3,3 milióna eur na cestovanie. Rekordmanom je Barroso, ktorý z tej sumy odčesol zhruba desatinu. Alebo to skúste aspoň ako poslanec. Europarlament dá ročne za neustále presuny kompletného cirkusu medzi Bruselom a Štrasburgom ročne asi 114 miliónov eur.
Nech vaša dovolenka stojí za to, aj keď toľko nestojí!