Negatívny demografický vývoj je dôvod, prečo sa mnohým krajinám ordinuje imigrácia ako takmer jediný spôsob riešenia ich dlhodobých ekonomických problémov. Populácia potrebuje fertilitu približne 2,5 dieťaťa na rodičov, aby sa dokázala udržať jej veľkosť. Tá európska je momentálne na úrovni 1,5. Akonáhle veľkosť populácie klesá, naznačuje to ekonomický Armagedon. Ten hrozí nielen Európe a Japonsku, ale v menšej miere aj Rusku a Číne.
Negatívne očakávania budúcnosti sú spojené s dvomi kľúčovými problémami – financovaním sociálneho systému a defláciou. Sociálny systém je takmer všade financovaný priebežne, čo znamená, že na sociálne dávky prispievajú pracujúci. Tu je kľúčový pomer závislosti, ktorý meria percento závislých od percenta pracujúcich. Ten je pre svet momentálne niekde na úrovni 12%, no pre Európu na úrovni 30%. Znamená to, že na jedno dieťa či dôchodcu pracujú dvaja ľudia. Očakáva sa, že tento pomer sa výrazne zhorší a v roku 2050 dosiahne 50%.
No väčším problémom ako financovanie budúcich dôchodcov je deflácia. Menšia populácia znamená menší dopyt, čo bude znižovať HDP. Súčasný ekonomický systém je však založený na raste dlhu, ktorý sa neustále zvyšuje o úroky. Pokiaľ by klesalo HDP, bude sa automaticky zvyšovať hodnota dlhu a pomer dlhu/HDP bude rásť. Dlh sa stane nesplatiteľným. Takýto finančný systém by rýchlo skolaboval.
Je to práve nastavenie monetárneho a fiškálneho systému, ktorý vytvára neustály tlak na rast demografie. Posledné štyri dekády žil svet na systéme poháňanom dlhom, kedy sa lepšia prítomnosť kupovala na úkor budúcnosti. Tým sa umelo zvyšovala životná úroveň, ktorá prirodzene znižovala demografiu. A zrazu prišla budúcnosť a zistilo sa, že demografia je príliš zlá a dlh príliš veľký. Jediným riešením je imigrácia.
Ako však môže byť menší počet obyvateľov z princípu horší? Predsa vtedy sa bohatstvo krajiny rozdelí medzi menší počet ľudí, čo do značnej miery kompenzuje menšiu špecializáciu. Naopak, pracujúcim sa otvára viac možností a je po nich väčší dopyt. Naše deti by v takomto prípade boli automaticky bohatšie. Naopak, súčasne nastavený systém z nich robí otrokov nášho dlhu.
Téza povinného demografického rastu má ešte jeden vážny problém a to je jej neudržateľnosť. Svetová populácia nemôže rásť do nekonečna. Čoskoro, a možno už o pár dekád narazí na limit, ktorý môže byť spôsobený rastom životnej úrovne alebo jednoducho neschopnosťou planéty uživiť nás. Súčasný model fungovania sveta skôr či neskôr skončí.
Prečo by sme ho mali tlačiť pred sebou ad absurdum? Z neznalosti, pohodlnosti či ľahostajnosti? Zodpovednosť za naše deti by nás mala doviesť k systému, kedy si ľudia reálne usporia na svoj dôchodok už počas svojej práce a štátna podpora by mala byť viac-menej iba výnimkou. To však peniaze nemôžu byť papieriky, ktoré si dokáže centrálna banka natlačiť, a štát nemôže byť subjektom, ktorý nás pripraví o 60% nášho príjmu. Čím skôr začneme zmeny realizovať, tým menší balvan budeme pred sebou tlačiť.