Predpisy na správne zakrivenie banánov, predaj šišiek v igelite alebo tlak na hygienické normy, pri ktorých nedodržaní skrachuje mliekareň alebo mäsokombinát -- aj to je súčasťou pozvánky na vstup do Európskej únie.
Povesť Bruselu ako byrokratického molocha netreba pripomínať. Argumenty odporcov stáleho normovania sú väčšinou známe a správne. Môžeme sa však na úlohy a dosahy bruselskej byrokracie pozrieť aj z iného uhla, než len ako na strpčovanie podnikania a života občanov únie. Tento pohľad pritom nie je v žiadnom prípade ospravedlnením, či dokonca podporou nadmerných byrokratických praktík -- len upozornením na niektoré súvislosti.
Jeden z dôvodov, prečo Brusel predovšetkým v oblasti potravinárstva chrlí predpis za predpisom, je tlak na zdravotnú bezpečnosť potravín. Únia má pre túto oblasť aj samostatného komisára. Príčiny dôrazu sú zrejmé: globalizácia.
Vo vyspelom svete sú už poľnohospodárstvo, potravinárstvo a obchod také prepojené, že jedna chyba môže spôsobiť katastrofu. Väzby už nie sú také, že z nezdravého mlieka z jednej farmy by ochorelo len niekoľko okolitých odberateľov. Väčšinu tovaru produkujú firmy v obrovskom množstve, tovar ide cez hranice a zdanlivo malý nedostatok môže prerásť do fatálneho výsledku. Klasickým príkladom je šialenstvo kráv -- jeho následky vyčíslila únia na sedem miliárd eur.
Potravinárske normy na ochranu trhu majú obrovský význam. Dobre to poznajú, napríklad, českí vývozcovia, keď chcú dostať svoj tovar na cudzí trh, kde sa však tamojší producenti bránia. Výrobok môže byť kvalitný, ale keď jednoducho nezodpovedá určitej norme, pečiatku nedostane. Rovnaké finty však používajú všade. Keď sa tento rok chovatelia obávali dovozu lacného bravčového mäsa z Poľska, aj českí veterinári dostali od ministerstva poľnohospodárstva upozornenie, aby dodávky dôslednejšie kontrolovali. Dôsledný úradník potom už vie nájsť chybu, ktorú nariadi dovozcovi odstrániť -- medzitým import zastaví.
V širšom zmysle stavia Brusel na špeciálnych predpisoch celú agrárnu a potravinársku politiku. Vzhľadom na prírodné podmienky a charakter poľnohospodárstva nie je únia v porovnaní so svetom vôbec tým najlacnejším výrobcom. Preto sa chráni. Čoraz viac zdôrazňuje ekologický aspekt hospodárenia a spomínanú zdravotnú bezpečnosť potravín.
To na jednej strane znamená šikanovanie farmárov a ďalších podnikateľov prostredníctvom obrovského množstva noriem. Na druhej strane však umožňuje Bruselu dávať dotácie na ich plnenie (tento typ podpory Svetovej obchodnej organizácii WTO v jej úsilí o liberalizáciu obchodu až tak veľmi neprekáža) a chrániť celý trh únie. Aj keby sa po tlaku WTO úplne odbúralo dovozné clo na niektorý tovar, nemusí sa dostať na európsky trh.
Nie je nadsadené povedať, že bez špecifikácie agrárnej politiky únie, ktorá sa opiera v praxi o množstvo nariadení, by trh spoločenstva zavalili lacnejšie potraviny z dovozu -- počnúc cukrom a končiac morskými rybami.
Normy teda nie sú nič príjemné. Ale je to zároveň daň za globalizáciu výroby i spotreby, a tiež za udržanie súčasného charakteru európskeho poľnohospodárstva. Aj bruselskí úradníci neverejne priznávajú, že sami sa v stohoch nariadení a noriem často nevyznajú. Vyčistenie spletenca mnohokrát zbytočných nariadení je nevyhnutné -- ale v dohľadnom čase sotva môžeme očakávať koniec európskeho normovania.
Aj bruselskí úradníci neverejne priznajú, že sami sa v stohoch nariadení a noriem často nevyznajú. Vyčistenie spletenca mnohokrát zbytočných nariadení je nevyhnutné -- ale v dohľadnom čase sotva môžeme očakávať koniec európskeho normovania.