V Európe sa nám veľmi posúvajú priority. Z grafu je jasne vidieť, čo teraz trápi obyvateľov vybraných krajín eurozóny. Teda väčšinou tých, ktoré si zvolili cestu fiškálneho uťahovania s cieľom, dostať pod kontrolu dlhy a s čistým štítom sa vydať ku svetlejšej budúcnosti.
Najextrémnejšia je situácia v Španielsku - vyše 10% obyvateľov sa obáva vysokého dlhu, takmer 80% má však strach z vysokej nezamestnanosti. Snáď s výnimkou Holandska je situácia podobná aj inde - dlhy sú v porovnaní s nezamestnanosťou relatívne nevýznamnou témou. V absolútnom aj relatívnom pohľade - práve v porovnaní s nezamestnanosťou.
Nebojím sa tvrdiť, že dlhy samy o sebe nás vlastne nezaujímajú nikdy. Každý potenciálny ekonomický problém nás, či už explicitne, či implicitne, zaujíma len preto, že môže mať vplyv na naše materiálne bohatstvo. Alebo častejšie na dostupnosť a platenosť pracovných miest (s tým, že v práci sa často premieta ako materiálne, tak nemateriálne uspokojenie). Keď teda skôr znepokojovali hlavne dlhy, bol to strach z toho, že nám ohrozí našu prácu. Stalo sa, ale nečakaným mechanizmom. Teda nie tým, že by sme dlhy naďalej ignorovali, ale tým, že sme sa pokúsili o ich príliš rýchle a razantné osekanie.
Princíp hojdačky je jednoduchý - ak zabehneme do jedného extrému, väčšinou sa odsudzujeme k tomu, aby sme po jeho pretrpení pretrpeli aj extrém druhý. Zastaviť sa včas a nepokračovať v ceste z extrému do extrému vyžaduje určitú múdrosť a odvahu.
Toto všeobecné filozofovanie aplikujeme na situáciu v Európe jednoducho: Výkyv prvý - využívanie (zneužívanie) dlhu ďaleko za hranice bezpečnosti (Grécko, Taliansko), či zatváranie očí pred krehnutím systému (Španielsko, Írsko), ktoré tiež muselo priniesť dlhy. Výkyv druhý - panika a uťahovanie ako o život. Princíp "roky sme priberali a teraz to chceme počas dvoch mesiacov zhodiť". Zázračné recepty na "udržateľné" rychlochudnutie neexistujú. Teraz sa hrá o to, aký, respektíve aký veľký, bude po popísaných dvoch výkyvoch výkyv tretí. To, že sa mu nevyhneme, ukazuje práve graf.
Jeden z najhorších scenárov je cesta ešte väčšej paniky a zúfalstva. Na každé kontraproduktívne utiahnutie budeme reagovať ešte kontraproduktivnejším utiahnutím. Ich márnosť sa odvíja jednak od základných ekonomických mechanizmov a jednak od špecifík ekonomík postihnutých korupciou a podobným chaosom. Na konci tejto cesty v štýle "15 kg za dva mesiace" nás potom čaká bonus - spoločnosť sa (opäť) vydá do rúk populistických "brouků pytlíků".
Tézy o expanzívnom uťahovaní sa zdali byť od začiatku príliš kreatívne, otázkou však bolo to, ako dlho a ako veľmi kontrakčné uťahovanie bude. V podstate sa napĺňajú tie najhoršie scenáre a zatvárať oči pred realitou by sme nemali. Spomalenie tempa diéty nie je propagáciou obezity. Spomalenie tempa snáh o oddlženie nie je schvaľovaním príliš vysokých dlhov. Vyhnúť sa musíme tým, ktorí si budujú svoj imidž krotiteľov dlhov. A samozrejme, aj zástancom poučiek typu "zdroje sú a dlhy sa vlastne platiť nemusia".
Jiří Soustružník je aktívny investor a témy, o ktorých píše, môžu súvisieť s jeho investíciami. Jeho stĺpčeky nie sú poskytované ako investičné odporúčanie.
Jiří Soustružníkanalytik Patria Online Obchodovanie: www.patria-direct.sk |