Organizácia severoamerickej zmluvy, NATO, sa stala jednou z kľúčových inštitúcií v dejinách Európy. Západná Európa obávajúca sa sily Sovietskeho zväzu potrebovala vytvoriť systém kolektívnej obrany. Bolo prirodzené, že bezpečnosť Európy sa postavila na americkej armáde. Už menej prirodzené bolo, že európska bezpečnosť nijakým významnejším spôsobom nereflektovala zmeny na geopolitickej mape, ktoré nastali po konci studenej vojny. Naopak, NATO využilo vákuum po páde socializmu a posúvalo sa smerom na východ. S dobrým úmyslom – chrániť svojich členov, aj keď nebolo presne jasné voči čomu.
Bolo to až v roku 2001, vyše 50 rokov po svojom založení, keď sa prvýkrát v histórii uplatnil článok päť dohody, podľa ktorého útok na jedného z členov je útokom na všetkých. 11. september 2001 priniesol účasť NATO v boji proti al-Qaeda v Afganistane. Vojna proti terorizmu začala.
Odvtedy prešlo 14 rokov. Nezdá sa, že by bola táto vojna vyhratá, naopak, hrozba terorizmu nepoľavuje. Islamský štát začal strácať na sile až po vstupe Ruska do Sýrie a posledné teroristické útoky v Európe ukazujú, že starý kontinent je zraniteľnejší ako kedykoľvek predtým. Ako je možné, že najsilnejšie vojenské zoskupenie na svete tvoriace až 70% globálnych vojenských výdavkov nedokáže v boji proti terorizmu uspieť?
Čo ak je boj proti terorizmu iba dymová clona? A čo ak niektoré krajiny NATO terorizmus priamo či nepriamo podporujú? Túto hypotézu dokumentujú napríklad príjmy ISIS, ktoré sa mesačne pohybujú na úrovni $100 miliónov len z predaja ropy. Je nemožné, aby sa nedokázali vystopovať krajiny alebo korporácie, ktoré nakupujú ropu z desiatok tisíc cisterien. Rusko tvrdí, že ropu od ISIS kupuje najmä Turecko, prvé náznaky poukazujú na prepravné korporácie Erdoganovho syna. (Obama kontruje, že ropu od ISIS kupuje naopak Sýria).
Existuje mnoho indícií, ktoré naznačujú, že Turecko môže napomáhať ISIS. Je v ich vlastnom záujme, aby padol Asad, na čo nová sunnitská vláda v Sýrii povolí prepravné spojenie so Saudskou Arábiou. Rovnako by odrezala svojho úhlavného nepriateľa, Irán, od prepojenia s Libanonom. Turecko hrá veľkú geopolitickú hru a Rusko mu jeho plány začalo hatiť.
Nie je tak prekvapením, že Turecko využilo prvú príležitosť na ukázanie svojej sily zostrelením ruského lietadla, aj keď veľmi sporným spôsobom. Je zarážajúce, že práve Erdogan povedal v roku 2012, keď Sýria zostrelila vo svojom vzdušnom priestore turecké lietadlo túto vetu: „krátkodobé porušenie hraníc nemôže byť zámienkou na útok“. A to odobrilo aj NATO: „je to ďalší príklad, keď sýrska vláda nerešpektuje medzinárodné pravidlá“.
Turecko po zostrelení ruského lietadla zvolalo zasadnutie NATO, ktoré sa malo za tento čin postaviť. A aj sa postavilo, tento krát sme nepočuli hlášku o nerešpektovaní medzinárodných pravidiel. Turecko, ktoré bojuje za svoje vlastné ciele, sa skrýva pod pláštikom NATO. No najhoršie je, že pokiaľ skutočne podporuje ISIS, tak ako člen NATO ohrozuje ostatných členov zoskupenia. A to jednak potenciálnym väčším vojenským konfliktom s Ruskom a jednak zintenzívnením migračnej krízy. A za toto riešenie mu bude Európa dokonca platiť.
Jeden z mála európskych politikov, ktorý na situáciu reagoval, je nemecký vicekancelár Gabriel: „Tento incident po prvý krát ukazuje, že máme dočinenia s niekým, kto je podľa mnohých regionálnych vyjadrení nepredvídateľný – a nie je to Rusko, ale Turecko“.
Je otázne, či má zmysel pre našu vlastnú bezpečnosť byť členom rovnakej obrannej aliancie ako Turecko. Ak sa má Európa stať jednotná a silná, bude potrebovať vlastnú zahraničnú politiku a vlastnú armádu, či podobné ochranné zložky. NATO plnilo v histórii Európy dôležitú úlohu, no svet sa odvtedy zmenil. Európa už nepotrebuje NATO, potrebuje vlastnú cestu...