Čína bude koncom januára oslavovať nový lunárny rok, ktorý bude v znamení Koňa. Písať o Číne, ktorá sa za pol storočia prepracovala z agrárnej ekonomiky na pozíciu jedného z globálnych lídrov (ako jediná z rozvojových krajín) a na ktorú sa často pozerajú so zmesou obáv a obdivu, pričom sa človek nevyhne tomu, aby sa trochu neopakoval. Napriek tomu skúsime zboriť pár mýtov a s trochou nadhľadu sa pozrieť na vývoj v Krajine Draka. Ak odhliadneme od polstoročnej cesty k pozícii druhej najväčšej svetovej ekonomiky (ktorá si vyžiadala nemalé obete, niektoré, napríklad zhoršené životné prostredie začína Čína cítiť až dnes) tak sa o Číne hovorí hlavne v dvoch súvislostiach – silný dopyt po komoditách, ktorý hlavne v posledných rokoch prudko rástol čím sa Čína stala jedným z hlavných hráčov na komoditnom trhu a tiež sa o nej hovorilo a písalo v súvislosti s jej nevyrovnaným hospodárskym rastom (nápadne pripomínajúci dlhom financované bubliny).
Čínski bankári boli schopní v priebehu dekády okopírovať americký finančný systém a tiež schopnosť hrať s regulátorom minimálne vyrovnanú partiu. Keď prišli prvé obavy o bublinu na realitnom trhu Číny, začala čínska centrálna banka viac tlačiť na banky, aby sa správali zodpovedne. Dovtedy využívali naplno možnosti relatívne nezadĺženej krajiny, lacnej dolárovej likvidity a finančných „inovácií“, ktoré takmer poslali do kolien ďalšieho obra na opačnej strane Pacifiku – USA. Keďže dovtedy biznis model založený na lacnom krátkodobom financovaní rýchlo rastúcich domácich aktív (napr. nehnuteľností) prinášal obrovské zisky, začali sa viac rozširovať paralelné štruktúry financovania známe ako šedý (alebo tieňový) bankový sektor zložený z nebankových subjektov. Ďalším dôvod rozmachu tieňového bankového sektora boli nové pravidlá pre lokálne vlády, ktoré si dovtedy robili z municipalít Klondike. Požičiavali si ako by nebolo zajtrajška, rozmáhala sa korupcia, poslanci špekulovali na realitnom trhu za verejné peniaze. Vláda chcela toto zatrhnúť a preto upravila možnosti pre municipality si požičať. Keďže oficiálne si požičať nemohli, prišla ponuka z opačnej strany barikády – samozrejme za určitý príplatok. Tretím dôvodom bolo „tradičné čínske bankovníctvo“, ktoré ponúkalo sporiteľom minimálne úroky, zarobiť si predsa treba tvrdou prácou a nie v banke. Opäť – sporitelia si našli cestu k zaujímavejším, hoci nie oficiálnym, aj viac rizikovým možnostiam, ako zhodnotiť svoje úspory. Centrálna banka, hoci nemala úplne presné dáta, si bola vedomá, že tieňový bankový sektor je už pomaly tak veľký, ako ten oficiálny a dosahuje veľkosť 40% ekonomiky krajiny. No a keď bude mať problém tieňový bankový sektor, problém sa bude šíriť kaskádovitým spôsobom aj na ten oficiálny. Preto sme posledné mesiace svedkami toho, že čínska centrálna banka (PBOC) „učí“ bankám zodpovednosti a schopnosti fungovať aj s menším objemom likvidity. Videli sme prudké nárasty medzibankových sadzieb a napätie na finančnom trhu v Číne. PBOC reagovala chladne a naznačovala, že nebude zakaždým behať na pomoc, keď peniaze pre banky prestanú byť lacné.
Rast medzibankových sadzieb a menšia ochota si požičiavať sa musela skôr či neskôr prejaviť. Viaceré médiá (čínsky Caixin či Financial Times) informovali o tom, že čínska „nebankovka“ Credit Equals Gold #1 Credit Trust bude mať problém splatiť svoju splátku v objeme $492 mil. už na konci januára. Hoci PBOC nakoniec pred sviatkami nového roka (začínajú od 31.1.) dodala na trh nejakú likviditu a spomínaná firma urobila nejaký pokrok s investormi a projekt, na ktorý si zobrala pôžičku by mal generovať príjmy, to ešte neznamená, že s problémami je koniec. Spomínaná firma je len špičkou ľadovca, ktorému sa podarilo nájsť riešenie na poslednú chvíľu. Medzi čínskymi bankami sa hovorilo o tom, že ak bude mať niekto problém (hlavne takýto „tieňový konkurent), tak nie je veľká ochota ho zachraňovať. Aj čínski predstavitelia (naposledy premiér Li) neoslavovali odvrátenie bankrotu, ale upozorňovali, že budúci rok (rozumej rok Koňa) bude pre Čínu ťažký.
Čínska vláda pritom relatívne nedávno slávila prvé úspechy v rebalansácii ekonomiky. Na prvý pohľad to tak nemusí vyzerať, pretože podiel fixných investícií (financovaný väčšinou na dlh) na raste v roku 2013 bol viac ako 50%. A toto sa mohlo udiať len na základe povolenia vlády, pretože fixné vládne investície (budovy, továrne, infraštruktúra) sa robia v takom objeme, aké zadlžovanie povolí centrálna vláda. Keďže vláda si je vedomá, že dlh rastie rýchlejšie ako ekonomika a že tadiaľto cesta nevedia, musel to byť kompromis a ústupok v mene stability rastu.
Na druhej strane sú tu aj pozitíva. Po prvý krát v histórii objem poskytnutých služieb v Číne predstihol objem priemyselnej výroby. Číňania tak začínajú veci viac robiť a nie vyrábať. Miera nerovnosti, píše The Economist, klesla podľa Giniho koeficientu (1=absolútna nerovnosť, 0= absolútna rovnosť) na 0.473, čo je piaty pokles na ročnej báze po sebe. Samozrejme, čínske štatistiky sa berú s rezervou a ani obyvatelia im neveria. Avšak neveria im hlavne z dôvodu, že vidia ako si žijú čínske „elity“, ktoré sú často bohatšie ako tie americké. To nie je práve čínska predstava rovnosti. Na druhej strane sa však dá maskovať absolútna úroveň, avšak nie trend. Okrem toho, obyvatelia sú tak zaneprázdnení elitami, že si nevšimli zatvárajúce sa nožnice medzi príjmami miest a vidieka. Kým v roku 2009 bol príjem mestského človeka 3.33 násobne vyšší ako ten vidiecky, dnes je to „len“ 3.03 násobok. Dá sa diskutovať o tom, či je to veľa alebo málo, ale je to ďalší dôkaz o poklese nerovnosti. Čínske nominálne mzdy rástli nominálne o 13.9% pri 2-3% inflácii. Množstvo firiem reportuje ročný nárast mzdových nákladov o 10-15%. Nečudo teda, že dnešné dáta horšej nálady čínskeho priemyslu (HSBC PMI) boli zverejnené v čase, kedy čínska spotrebiteľská dôvera rástla. Mimochodom, vplyv čínskeho exportu na HDP je už nulový, takže ekonomika už nie je ťahaná ani exportom, ako sa doteraz verilo (v skutočnosti, čistý export posledných 5 rokov len brzdil čínsky rast HDP, pretože import polotovarov, tovarov a komodít bol väčší ako export hotových produktov).
Toto sú všetko dobré správy smerujúce k tomu, že Čína by mohla byť viac ťahaná spotrebiteľským dopytom a nie zbytočnými investíciami na dlh. Toto sa však neudeje, pokiaľ vláda nezvládne krotenie prebujnelého finančného sektora, na ktorý sú naviazané obrovské špekulatívne investície financované dlhom, ktorý ani nie je dobre zmapovaný. Rast tohto dlhu už nedokáže poháňať ekonomiku a jeho vyčistenie nemôže byť bez následkov. A kým reálna ekonomika cíti rozmach finančného sektora len sprostredkovane, jeho pád cíti naplno a veľmi konkrétne. Otázka znie, či si vláda verí, že zvládne čínsky September 2008, alebo ho preventívne nenechá dopustiť. A aj o tom bude čínsky rok Koňa. Zdrojom karikatúry je stránka koreatimes.co.kr
