Spojené štáty vnímajú mnohí ľudia stále ako krajinu neobmedzených možností. Samotní Američania sa domnievajú, že ich krajina je to „najlepšou“ na svete. To nepochybne kedysi aj bola pravda. Dnes však už Američania o mnohé svoje prvenstvá rôznych vedeckých, technologických a socio-ekonomických ukazovateľov prišli. Naopak, zdá sa, že stále častejšie dostávajú na „vrchol“ rebríčka z opačnej strany. Nie náhodou sú Spojené štáty rastúcim počtom analytikov vnímané ako krajinou v úpadku.
Jednou z negatívnych charakteristík, v ktorých patrí Spojeným štátom prvenstvo medzi rozvinutými krajinami, je majetková nerovnosť. Kým medzi pravicou a ľavicou prebiehajú nekonečné diskusie o tom, ako riešiť majetkovú nerovnosť (ak vôbec), a čo je jej príčinou, skutočné údaje o jej vývoji sú viac ako zarážajúce. Existuje viacero spôsobov, ako majetkovú nerovnosť matematicky vyjadriť. Jedným z nich je porovnanie priemerného príjmu generálneho riaditeľa firmy s priemerným príjmom zamestnancov v nej. Je samozrejmé, že čím vyššie v rebríčku sa zamestnanec nachádza, tým je vyšší zodpovedajúci plat. Určitá miera rozdielov v príjmoch je zdravá a slúži ako motivačný faktor v dosahovaní lepších výsledkov.
Obr.1: Výsledky prieskumu majetkovej nerovnosti v USA. Y-ová os ukazuje pomer príjmu generálneho riaditeľa a bežného zamestnanca firmy. Ľavý stĺpec ukazuje „ideálnu nerovnosť“, teda takú, ako by si ju zamestnanci želali (pomer 1:9). „Domnelá nerovnosť“ je tá, ako sa ľudia domnievajú, že je v skutočnosti (1:30). „Skutočná nerovnosť“ ukazuje realitu (1:354). Prerušovaná čiara znázorňuje majetkovú nerovnosť v USA pred 50 rokmi. (Zdroj: Scientific American).
Skutočná miera majetkovej nerovnosti je viac ako 10-násobne vyššia, než ako sa ľudia domnievajú. Je tiež výrazne vyššia, ako v minulosti. Riaditeľ firmy zarobí za mesiac toľko, ako jeho zamestnanec za celý život. V Európskych krajinách je situácia o niečo lepšia, aj keď má veľmi ďaleko k dokonalosti. Pomer nerovnosti v „socialistickej“ Európe sa pohybuje od 1:28 v Poľsku až po 1:148 vo Švajčiarsku. To, prečo Američania tolerujú takúto neúnosnú mieru majetkových rozdielov spočíva aj v tom, že preceňujú svoje možnosti. Kým výskum dokazuje, že ak sa ako chudobní narodíte, máte veľkú šancu, že to tak aj zostane bez ohľadu na ďalšie faktory, ľudia však veria v opak. Pri dostatočnej snahe je možné zbohatnúť a ak ste chudobní, môže si človek za to sám. V tomto zmysle teda nie je „americký sen“ iba prázdny pojem, ale má reálne dôsledky na fungovanie spoločnosti.
Rastúca majetková nerovnosť je negatívny a neudržateľný trend, ktorý možno pozorovať vo väčšine rozvinutých krajín, teda nielen v USA. Ekonomická nerovnosť ovplyvňuje množstvo negatívnych javov v spoločnosti, ako napríklad výskyt trestných činov, či schopnosť prijímať účinné zákony. Niet pochýb o tom, že táto situácia sa musí skôr či neskôr zmeniť. Otázkou iba zostáva, akým spôsobom táto „zmena“ prebehne. V prvých fázach globálnej finančnej krízy sa na chvíľku zdalo, že vývoj by mohol nabrať správny smer, spomeňme si napríklad na hnutie „Occupy Wall Street“. Nemalo však dlhé trvanie. Navyše od vypuknutia finančnej krízy milionárov aj chudobných pribudlo, a sila strednej triedy postupne klesá. Je stále viac pravdepodobné, že vyriešenie problému majetkovej nerovnosti neprebehne plánovaným spôsobom, a pravdepodobne nepôjde ani o proces nenásilný. Asi jediná pozitívna vec je v tom, že rastúcu majetkovú nerovnosť vnímajú ako problém bohatí aj chudobní, ľavica aj pravica. Tam to ale končí.