Malý test: Viete, ktorý štát musel ako prvý opustiť Latinskú menovú úniu, ktorá fungovala v Európe na prelome 19. a 20. storočia? Prekvapenie: Grécko. Teda to isté Grécko, ktorého tragikomédiu pozorujeme posledné roky. A ktorého vystúpenie z eurozóny nebolo nikdy také realistické ako teraz.
Ak sa tak konečne stane, neočakávajte žiadnu tragédiu. Trhy s tým už viac-menej počítajú. Krajina je de facto (hoci de iure nie) zbankrotovaná dávno. To, čo teraz môže Európu desiť, je niečo iné. Pred časom to pomerne presne pomenoval nobelista Paul Krugman, s ktorým výnimočne možno súhlasiť: nie je riziko, že sa Grékom po opustení eura nebude dariť, ale že sa im začne dariť až príliš dobre. A euroúradníci dostanú celkom nepríjemný pľuvanec priamo medzi oči.
Posledné týždne
Vo všeobecnosti sa za zlomový dátum pre Grécko označuje koniec júna, keď má splatiť pôžičku Medzinárodnému menovému fondu. Málokto však upozorňuje na iný, vážnejší problém. A tým je samotná vládna Syriza. Ak sa ako na vinníkov súčasnej situácie ukazuje na premiéra Alexisa Tsiprasa či ministra financií Yanisa Varoufakisa, trocha sa všetci mýlime. Obaja môžu vymyslieť aj perpetuum mobile, ak ho však neschvália poslanci Syrizy, je to zbytočné. Poslanci strany, ktorú nikto nemá pod kontrolou. Syriza nie je jednoliata masa, ale zmes neovládateľných občas extrémistov, občas komunistov, občas radikálov.
Medzi nimi vládne nespokojnosť s postupom vrcholných predstaviteľov strany. Sľuby sa nenapĺňajú. Grécko sa snaží dohodnúť, a to nebolo na programe dňa. Veď oni mali byť tí, ktorí budú diktovať podmienky. Aj v kontexe tohto vnútorného napätia sa drachma javí ešte realistickejšie. Tá by po opätovnom zavedení zdevalvovala, nastúpil by pokles životnej úrovne, ale zlepšenie konkurencieschopnosti krajiny. A Gréci by mohli fungovať po svojom. Chcú devalvovať? Môžu. Nechcú reformovať? Nemusia. Môžu bankrotovať aj donekonečna, ak budú chcieť. Ak na to bude spoločenská objednávka.
Politici ekonómami
Namiesto záchrany a svetlých európskych zajtrajškov tu teda máme nástup radikálov. Nielen v Grécku. A za to všetko môže jeden dobrý nápad, ktorý sme sprznili. Vtedy, keď sme sa rozhodli ekonomicky integrovať národné krajiny. Bez toho, aby nám napadla jedna drobnosť: že nikdy nebudú homogénnym celkom. Že tu máme hranice štátov, že tie sa nechcú vzdať svojich kompetencií. Že ľudia sa nedokážu identifikovať s európanstvom. A že keď príde problém, každý bude v prvom rade hrať za seba.
Bol to veľmi dobrý nápad, cestovať bez hraníc a odstraňovať zbytočné bariéry. Neskôr dokonca platiť jednou menou. Zostal však z neho len akýsi paškvil. No nemôžeme sa tváriť prekvapene. Tak to dopadne vždy, keď sa politici montujú do práce, ktorej nerozumejú. Do práce ekonómov.