Vo svete slabého domáceho dopytu v mnohých rozvinutých a rozvíjajúcich sa ekonomikách cíti množstvo politikov nutkanie posilňovať hospodársky rast a zamestnanosť vývozom tovarov do zahraničia. Táto cesta však vyžaduje slabú menu a prijatie konvenčných i nekonvenčných monetárnych krokov, ktoré želané znehodnotenie meny prinesú.
Od začiatku tohto roka pristúpila k uvoľneniu monetárnej politiky viac než dvadsiatka centrálnych bánk na čele s európskou a japonskou. Krajiny na periférii eurozóny potrebujú oslabiť menu, aby znížili svoj zahraničný dlh a naštartovali rast. Lenže oslabovanie eura spôsobené kvantitatívnym uvoľňovaním ešte viac zvýšilo nemecký prebytok bežného účtu, ktorý už minulý rok dosahoval ohromných osem percent HDP. Keďže prebytok bežného účtu rastie aj v ďalších krajinách eurozóny, prehlbuje sa už tak významná nerovnováha menovej únie.
Tlak na dolár
Kvantitatívne uvoľňovanie bolo v Japonsku prvý príznakom „abekonomiky“, reformného programu premiéra Šinzóa Abeho. Jeho spustenie prudko oslabilo jen a vedie k rastúcim obchodným prebytkom. Dolár pre kroky Japonska a eurozóny, naopak, musí čeliť silnému tlaku na posilňovanie. Dolár sa tiež posilnil oproti menám bohatých vývozcov surovín ako Austrália či Kanada, ako aj oproti menám rozvíjajúcich sa krajín. V týchto štátoch totiž klesajúce ceny ropy a surovín spôsobili oslabenie ich mien, vďaka čomu sa chránia pred stratou pracovných miest a dôsledkov klesajúceho vývozu.
Dolár sa zároveň posilnil oproti menám rozvíjajúcich sa štátov s hospodárskymi a finančnými ťažkosťami: deficitmi na strane rozpočtu aj bežného účtu, rastúcou infláciou a spomaľujúcim rastom, veľkým domácim aj zahraničným dlhom a politickou nestabilitou. Ešte aj Čína minulý rok nakrátko dovolila svojej mene oslabiť sa oproti doláru a aktuálne spomaľovanie rastu môže čínsku vládu presvedčiť, aby svoju menu znehodnotila ešte viac. Medzitým však opäť rastie jej obchodný prebytok, sčasti preto, že Čína dumpuje svoju nadbytočnú ponuku tovarov na globálnom trhu.
Koniec rastu
Až donedávna platilo, že americkí politici sa pre silný dolár príliš neznepokojujú, pretože Amerika mala lepšie rastové vyhliadky než Európa či Japonsko. Naozaj, začiatkom roka žila nádej, že domáci dopyt bude dosť silný, aby napriek silnejšiemu doláru vyhnal rast HDP nad tri percentá. Prevládal názor, že nižšie ceny ropy a s tým súvisiaca tvorba pracovných miest posilnia príjmy a spotrebu. So zrýchľujúcim sa rastom mali prísť vyššie kapitálové výdavky a investície do nehnuteľností.
Dnes to však vyzerá inak a americkí predstavitelia čoraz častejšie útočia na silný dolár. Dolár sa zhodnotil oveľa rýchlejšie, než sa predpokladalo. A informácie z prvého kvartálu naznačujú, že vývozy, infláciu aj ekonomický rast to ovplyvnilo výraznejšie a rýchlejšie, ako predpokladali štatistické modely. Navyše, silný domáci dopyt sa neprejavil, rast spotreby zostával nízky a kapitálové výdavky a investície do nehnuteľností ešte horšie.
Menová vojna
Výsledkom je, že USA sa de facto zapojili do „menovej vojny“, aby zabránili ďalšiemu zhodnocovaniu dolára. Predstavitelia Fedu začali otvorene hovoriť o dolári ako faktore ovplyvňujúcom čistý vývoz, infláciu a rast. A americkí predstavitelia čoraz intenzívnejšie kritizujú Nemecko a eurozónu za kroky, ktoré oslabujú euro a zároveň sa vyhýbajú tým, čo by posilnili domáci dopyt – napríklad fiškálnym stimulom a rýchlejšiemu rastu miezd.
Po slovných intervenciách budú nasledovať reálne kroky, pretože pre pomalší rast a nízku infláciu – obe sčasti zavinené silným dolárom – bude trvať dlhšie, kým Fed ustúpi od politiky nulových úrokov. Takto sa podarí vymazať časť ziskov dolára a ochráni infláciu a rast pred ďalším poklesom.
Menové trenice môžu napokon vyústiť do obchodných a menové vojny sa môžu zmeniť na obchodné. Čo môže Američanom spôsobiť problémy pri schvaľovaní Transpacifického partnerstva. K neistote, či Obama nazbiera dostatok hlasov na schválenie dohody, sa teraz pripája návrh, aby USA mohli uvaliť clá na krajiny, ktoré „manipulujú menou“. Ak sa také ustanovenie v dohode naozaj objaví, ázijskí partneri sa k nej odmietnu pripojiť.
Susedova špajza
Svetu by sa darilo lepšie, keby väčšina krajín namiesto dobýjania sa do susedovej špajzy posilňovala rast podporou domáceho dopytu. To by však predpokladalo, že sa budú menej spoliehať na monetárne triky a sústredia sa na primerané fiškálne kroky (napríklad vyššie výdavky na výrobnú infraštruktúru). Ešte aj zvyšovanie platov, a teda aj súkromných príjmov a spotreby, je lepší zdroj rastu ako znehodnocovanie meny (ktoré znižuje reálne platy).
Celosvetová obchodná bilancia je vždy nulová, čo znamená, že všetky krajiny nemôžu byť čistými vývozcami – a že menové vojny sa vždy končia ako hry s nulovým súčtom. Preto bol vstup Ameriky do tohto zápasu len otázkou času.