Vykorisťujem, vykorisťuješ (komentár dňa)

Jedným z najhlbšie zakorenených mýtov o trhovej ekonomike je mýtus o vykorisťovaní zamestnancov firmami a korporáciami. V zásade ide o vieru, že všetci zarábame málo kvôli ziskuchtivosti firiem. Zisk firmy sa teda chápe ako akási ušlá mzda zamestnanca. Už tu sa natíska otázka, či by sme potom stratu firmy nemali automaticky chápať ako jej vykorisťovanie zo strany zamestnancov.

Ak by sme aj akceptovali zisk ako to jediné, čo podnikateľa zaujíma, k vykorisťovaniu v trhovej ekonomike jednoducho nemôže dôjsť. V prvom rade si treba povedať, že zisk je najmä indikátorom, že firma poskytuje tovary či služby, o ktoré majú zákazníci záujem. Tí totiž o jej zisku rozhodujú. Firma povzbudená úspechom v záujme budúcich ziskov preto prirodzene rozširuje výrobu, zamestnáva nových ľudí, či zavádza modernejšie výrobné postupy. V praxi úspešné firmy prispievajú aj na charitatívne účely, aby zlepšili svoj imidž v očiach verejnosti. Ziskuchtivé firmy sa preto prirodzene podieľajú na znižovaní nezamestnanosti a charite.

Za ziskom

Mýtus o vykorisťovaní je v rozpore s každodennou realitou: v prípade, že zamestnávatelia tlačia mzdy dole, ako je možné, že všetci nezarábame minimálnu mzdu? Podľa Štatistického úradu SR bola na Slovensku v ubytovacích a stravovacích službách minulý rok priemerná mzda 511 eur, no vo finančnom sektore či sektore informačných technológií vyše 1600 eur. V niektorých sektoroch majú preto zamestnávatelia zjavne tendenciu vyplácať ďaleko vyššie mzdy ako v iných.

Realita je taká, že ziskuchtivosť firiem paradoxne mzdovú úroveň zvyšuje. Teda za predpokladu fungujúcej trhovej ekonomiky a procesu konkurencie, ktorá je jej sprievodným javom. V prípade, že firma vypláca zamestnancovi mzdu nižšiu, než je pridaná hodnota jeho práce, otvárajú sa možnosti konkurenčným firmám tohto zamestnanca preplatiť. Konkurentom sa tak oplatí ponúknuť zamestnancovi inej firmy vyššiu mzdu aj z čisto ziskuchtivých pohnútok.

Prekážky zvyšovania miezd

Tento prirodzený trhový proces môžu zastaviť len dva javy – kartel podnikateľov a nedostatočná konkurencia. Kartel by v praxi znamenal konšpiráciu 160 tisíc slovenských zamestnávateľov, ktorí by sa spikli proti svojim zamestnancom s úmyslom nevyplácať im ich trhovú mzdu. To je celkom problém – nielen z pohľadu ich počtu, ale aj za predpokladu ich ziskuchtivosti. Nič totiž nie je ziskovejšie, ako z kartelu vystúpiť, a nič stratovejšie, ako z neho vystúpiť posledný.

V skutočnosti teda vykorisťovanie existuje len v ekonomike, v ktorej je jediným zamestnávateľom štát. Nemá totiž konkurenta, ktorý by jeho zamestnancov preplatil. Zamestnanci sú mu vydaní napospas a musia akceptovať čokoľvek sa im ponúka - nemajú alternatívu.

Tu sa dostávame k druhej prekážke zvyšovania miezd aktuálnej aj pre Slovensko - nedostatok konkurencie. Z nedostatku konkurencie zamestnávateľov vyplýva aj nedostatočný tlak, aby vyplácali zamestnancom väčšiu časť z pridanej hodnoty, ktorú firme poskytujú. Tento tlak však nezvýši búchanie do stola z Úradu vlády, ale len zintenzívnenie procesu konkurencie novými podnikateľmi a investormi v danom regióne.

A tak ako chrípku nikdy nevylieči igelitka liekov, ale len stáročiami overený citrón s horúcim čajom, ani investorov sem nepritiahnu europrojekty za desiatky miliónov eur, ale len nižšie dane a vyššia vymáhateľnosť práva. Bez toho sa slovenské hladové doliny nikam nepohnú.