Predstavme si paralelný vesmír, v ktorom sa do roku 2008 odohrá všetko rovnako s tým rozdielom, že sa z nejakého dôvodu vyrokuje konverzný kurz nie 30,126, ale 15. Väčšina obyvateľstva by zrejme jasala. Tí na jachte v Monaku z biliónových ziskov, ostatní by sa zase tešili na lacné importy a lacné dovolenky v zahraničí.
Idylka by však netrvala dlho. Podniková sféra by sa kvôli výrazne zníženej konkurencieschopnosti dostala do problémov. Nielen že by sa produkty (a aj niektoré služby, napr. shared-centrá) produkované s nižšou pridanou hodnotou dostali do problémov na zahraničných trhoch, ale aj na domácich. Značná časť podnikov by musela obmedziť, resp. ukončiť svoje aktivity a miera nezamestnanosti by sa vyšplhala niekde k úrovni povedzme 30 %, pri ktorej by si ekonomika našla novú rovnováhu.
Nespokojnosť obyvateľstva, predovšetkým jej nezamestnanej (a vo veľkej miere aj nezamestnateľnej) časti, by prudko narástla a žiadala by prudkú devalváciu meny, aby sa zlepšili ich vyhliadky na trhu práce. Naopak, tí, čo by o prácu neprišli, by boli proti. Pre nich by prudká devalvácia meny znamenala zníženie životnej úrovne. Stratili by totiž prístup k lacným importom a lacným dovolenkám.
Povedzme, že by dospelo až do štádia referenda. To by zrejme nebolo úspešné, pretože pracujúci, ktorých by bolo viac ako nezamestnaných, by nechceli prísť o vyšší životný štandard. Paradoxne by však tento vyšší životný štandard dosahovali na úkor nezamestnaných, ktorých prisilná mena presunula do kategórie nezamestnateľných. Solidarita a sociálna spravodlivosť by išli bokom, každý si bude hrabať za seba.
Podobná situácia je teraz v Grécku. S tým rozdielom, že brutálne nadhodnotenie meny nevzniklo v pri konverzii, ale až následnými zhoršením konkurencieschopnosti, ktoré sa nemalo ako premietnuť do menového kurzu. Síce je možné namietať, že v Grécku je to o primárne úsporných opatreniach, dôvod prečo je podľa prieskumov väčšina Grékov ochotných prijať podmienky veriteľov je ten, že nechcú, aby sa im devalváciou znížil životný štandard.
Tí, čo nepracujú, sú logicky za odmietnutie programu aj keby to malo znamenať koniec eura, pretože už nemajú čo stratiť. Tak ako v našom paralelnom vesmíre, tak aj teraz v Grécku bude pravdepodobne výsledok referenda zotrvanie v menovej únii. A to preto, že pracujúcich je v Grécku stále viac ako nezamestnaných.
Bol by som rád, keby som sa mýlil. Keby u časti Gréckych voličov, ktorí zamestnanie majú, prevládol hnev na veriteľov, alebo možno aj solidarita s nezamestnateľnými, tak by grécke referendum mohlo skončiť odmietnutím podmienok. Grécko by v takom prípade mohlo nasledovať viaceré krajiny, ktoré sa z depresie spôsobenej prudko nadhodnotenou menou, dostali práve devalváciou a už niekoľko kvartálov im prudko začala rásť ekonomika a zamestnanosť. O vývoji v týchto krajinách som prednedávnom písal v komentári Dôvody, prečo by GrExit Grécku pomohol.
Príbeh z paralelného vesmíru a grécka tragédia ilustrujú, že fixné kurzy sú zahrávanie sa s ohňom. V prípade priaznivého vývoja síce môžu priniesť drobné pozitíva pre ekonomiku, keď sa ale nedarí a tak môže prisilný kurz ekonomiku poslať do prudkého podchladenia. Pokiaľ krajina nie je členom menovej únie a fixný kurz udržiava unilaterálne, tak toto ochladenie ukončí vyčerpanie devízových rezerv.
Pokiaľ ale je členom menovej únie, tak ekonomiku môže ohriať až vyprodukovanie takej masy nezamestnaných, ktorých hlas prekričí zamestnaných snažiacich sa o udržanie si vyššieho životného štandardu. Najhorší scenár nastáva vtedy, keď sa rovnováha vytvorí v bode, kde je nezamestnanosť mimoriadne vysoká, zamestnaných je však stále podstatne viac ako nezamestnaných, ktorí ich nedokážu prekričať. V takom prípade čaká ekonomiku dlhé obdobie mimoriadne vysokej nezamestnanosti.