Spanilá jazda ministra spravodlivosti Daniela Lipšica za presadenie zásady "trikrát a dosť" sa v justícii a advokácii SR síce teší pozornosti, ale zatiaľ sa nestretla s podporou. Podstatou obligatórneho trestu (jediného možného), vyplývajúceho z navrhovanej zásady, je obmedzenie slobodného pohybu páchateľov obzvlášť závažnej, brutálnej a drogovej trestnej činnosti, ktorí sa takýchto skutkov dopustili už trikrát. Po súdnom dokazovaní by mal mať súd jedinú možnosť, uložiť recidivistovi maximálny trest -- doživotie. Výčitky advokátov na adresu novely Trestného zákona z dielne ministerstva spravodlivosti sa týkajú najmä širokej palety trestov, ktoré by sa mali započítavať obvineným z ich kriminálnej minulosti pred udelením maximálneho trestu. Novela pravdepodobne v tejto časti presiahne limity, ktoré legislatíve udáva ústava. Ministerstvo si totiž neodpustilo formuláciu, že ak súd odsudzuje páchateľa za špecifikované trestné skutky "hoci už bol za takéto trestné činy dvakrát odsúdený, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie". Podľa ústavy však súd rozhoduje o vine a treste, a nielen o vine, ako by to bolo v prípade pojednávania voči osobe s už dvoma záznamami v registri trestov. Prijatie novely by mohlo spochybniť aj právny princíp o retroaktivite, ak by sa pri stanovení trestu malo prihliadať na súdne uznesenia vydané pred platnosťou nového zákona. Negatívne dosahy "trikrát a dosť" môžu ohroziť zásadu nezávislosti súdnictva, pretože počas pojednávania môže byť obmedzená možnosť prihliadať na poľahčujúce okolnosti. Obavy sudcov a advokátov sú oprávnené. Najmä ak si uvedomíme, že by sudcovia mohli skutočne čiastočne prísť o presadzovanie vlastného právneho názoru a zároveň obhajoba v takýchto procesoch príde o taktický priestor pri hre o výšku trestu "evidentných" vinníkov. Nemenej priezračný dôvod konania má aj ministerstvo. Systematickým zatváraním neprevychovateľných recidivistov, ktorí sa podľa skúseností z kriminalistiky opakovane dopúšťajú závažných trestných činov už krátko po prepustení z výkonu väzby, by sa mohol znížiť štatistický nárast trestnej činnosti v krajine. Tento argument zaváži o to viac, o čo je jasnejšie, že malá skupina "ťažkokalibrových" zločincov pácha viac ako 50 % závažných trestných činov. Cesta na splnenie vládneho programu v oblasti boja s kriminalitou by tým bola po vynovení znenia Trestného zákona vydláždená. Kabinet by si potom mohol pokojne vyškrtnúť zo svojho zoznamu sľúbených a splnených opatrení -- znižovanie kriminality v SR. Najväčší prínos zavedenia trestnoprávneho inštitútu "trikrát a dosť" môžu asi očakávať najmä občania. Aj keď sa nepochybne na ochranu základných ľudských práv a slobôd recidivistov ešte určite zaktivizuje tretí sektor, verejnosť len ocení, ak sa zmenší riziko, že sa jednotlivec stane náhodnou alebo vytypovanou obeťou nebezpečného asociála. Krajiny, kde platí zásada "trikrát a dosť", však varujú pred rizikom, že recidivisti na slobode majú tendenciu ešte viac brutalizovať svoje trestné činy a že sa v podstatne vyššej miere zbavujú obetí a svedkov svojich činov fyzickou likvidáciou. Takže kým nakoniec recidivista za mrežami stvrdne nadobro, jeho dve predchádzajúce obete sa toho už nemusia dočkať.