Spojené štáty by potom už nemali žiadnu centrálnu banku a tak by sa zdalo, že snahy o jej elimináciu sú vopred stratené. Zostáva ale jeden spôsob, ako Fed neutralizovať. Stalo by sa tak v prípade, ak by sa nastavenie sadzieb držalo nejakého vopred daného pravidla. Keby sa tak stalo, väčšina celého byrokratického procesu rozhodovania by bola nahradená jednoduchým algoritmom.
Nie je teda divu, že mnoho politikov sa chytila návrhu ekonóma Johna Taylora. Ten neúnavne bojuje za to, aby Fed musel nastavovať sadzby podľa pravidla, ktoré nesie jeho meno. Taylor sa kvôli tomu dokonca nedávno dostal do sporu s bývalým šéfom Fedu Benom Bernankem.
Taylorovo pravidlo
Ekonóm predstavil svoje "Taylorovo pravidlo" v roku 1993 a ide o jednoduchú rovnicu, ktorá hovorí, že sadzby sú lineárnou funkciou odchýlky produktu od jeho cieľovej úrovne a odchýlky inflácie od jej cieľovej úrovne. Ak teda ekonomika rastie príliš pomaly, sadzby klesajú a naopak. Ak inflácia leží príliš vysoko, sadzby idú hore a naopak. A pravidlo hovorí presne, o koľko sa sadzby musoa pohnúť.
Ak by sa Fed musel uvedeným pravidlom riadiť, musel by len nastaviť ony ciele a potom už by aktívny nebol. Monetárna politika by bola automatická, väčšina ekonómov pracujúcich v centrálnej banke by bola prepustená. Bolo by to takmer tak dobré, ako keby bol Fed úplne zrušený. Taylor navyše tvrdí, že tento postup by nebol len mechanickým nastavovaním sadzieb, ale nikdy nevysvetlil, prečo. Navyše je tu mnoho dôvodov, prečo to celé nie je dobrý nápad.
Ako to celé nastaviť?
V prvom rade nie je jasné, ako citlivo by mal podľa spomenutého pravidla Fed na infláciu a rast produktu reagovať. Taylor navrhuje koeficienty vo výške 1,5 pre infláciu a 0,5 pre produkt. V praxi by to ale znamenalo pomerne dosť utiahnutú monetárnu politiku a Fed by sa v podstate staral oveľa viac o infláciu než o ekonomický rast.
Keď s Taylorovým pravidlom pracovali iní ekonómovia, došli k záveru, že by malo byť zamerané viac na rast. Podľa ich modelov by potom používanie tohto pravidla bolo najlepším riešením, ekonomické fluktuácie by ale nesmeli byť veľmi veľké. Taylor svoj postoj však nemení a tvrdí, že jeho čísla budú fungovať najlepšie. Keby potom mal konkrétne čísla vyberať Fed, situácia by bola nakoniec v podstate rovnaká ako teraz.
Maskovaná monetárna politika
Ďalším problém tkvie v tom, že vlastne nie je jasné, ako by používanie pravidlá stabilizoval finančný systém. Taylor tvrdi, že finančnú krízu roku 2008 spôsobil Fed tým, že sa nastavením sadzieb odchýlil od jeho pravidlá. Ako však upozorňuje napríklad ekonóm Tony Yates, toto pravidlo v sebe nemá žiadny mechanizmus, ktorým by odrážalo nestabilitu finančného systému! Inými slovami, pravidlo nebolo navrhnuté s tým, že má brániť finančným krízam a teda to od neho nemožno realisticky čakať.
Problémov s Taylorovým pravidlom je oveľa viac. Sadzby napríklad nemôžu klesnúť pod nulu a v určitých situáciách by tak podľa neho mal Fed urobiť niečo, čo urobiť nemôže. A ako bolo spomenuté, pravdepodobne by fungovalo len vtedy, ak by ekonomické fluktuácie neboli výrazné.
Je teda pochybné, akú hodnotu by malo pre problémy typu finančnej krízy či inflácie sedemdesiatych rokov. Návrhy na jeho zavedenie sú veľkou chybou, ide len o snahy o utiahnutú monetárnu politiku, ktoré sú maskované rovnicami.
Článok bol publikovaný na portály patria.cz.