Taliansko sa ešte v 70-tych a 80-tych rokoch mohlo chváliť najlepším výkonom spomedzi krajín v rámci Európskeho hospodárskeho spoločenstva , no od 90-tych rokov krajina začala strácať dych. Hrubý domáci produkt na obyvateľa od roku 1994 postupne klesal a v roku 2012 dosiahol iba 84% priemeru krajín EÚ15. Dlhodobú stagnáciu, resp. pokles výkonu talianskej ekonomiky, mnohí pripisujú strate konkurencieschopnosti. Odvolávajú sa najmä na fakt, že mzdové náklady na jednotku práce sa v porovnaní s konkurenciou zvýšili, čo by malo mať za následok klesajúcu produktivitu práce. Má teda Taliansko naozaj problém s produktivitou alebo je problém ukrytý niekde inde?
Medzinárodný menový fond vo svojej nedávnej štúdii poukázal na to, že tradičné meranie konkurencieschopnosti už nie je tá najlepšia cesta ako zistiť, či sa krajine darí, alebo nie. Z hľadiska jednotkových mzdových nákladov sa zdá, že Taliansko je na tom v porovnaní s Nemeckom výrazne horšie. Mzdové náklady od roku 2002 v Taliansku klesli len o 5%, pričom v Nemecku to bolo až o 20%. Iné ukazovatele ale naznačujú, že krajina na tom nie je až tak zle. Napríklad index cien výrobcov ukazuje, že taliansky priemysel je v súčasnosti konkurencieschopnejší ako bol v roku 1999.
Dôvodom, prečo mzdové náklady neklesali tak rýchlo ako v Nemecku bolo tiež zvyšovanie technologických a dizajnových inovácií, ktoré sa odzrkadlili vo zvyšovaní miezd v krajine. V ekonomike sa tak vytvárali pracovné miesta s vyššou pridanou hodnotou a často krát aj vysokou maržou. Tieto pracovné miesta pomohli Taliansku prežiť najhoršie obdobie krízy, nakoľko jeho ekonomika sa neprepadla do takej miery, ako napríklad ekonomiky Írska alebo Grécka a nemala tak problémy ani s nafúknutou bublinou na trhu s nehnuteľnosťami. Domáci priemysel zameraný na technologicky náročné produkty, značkové oblečenie a iný luxusný tovar si vybudovali medzinárodnú povesť pre svoju inovatívnosť a obľúbenosť značiek (napr. Salvatore Ferragamo, Ray-Ban a pod.). Týmto odvetviam teda v najbližšej dobe strata konkurencieschopnosti určite nehrozí a svojím ďalším rozvojom môžu talianskej ekonomike len pomôcť.
Problém je teda potrebné hľadať v inej oblasti. Vysoký dlh a obava z neriešenia štrukturálnych problémov, ktoré sa v krajine prehlbujú už dlhé roky, ťažia ekonomiku viac ako nekonkurencieschopnosť podnikov. Trhu práce začala vláda zväzovať ruky už v 60-tych rokoch a odvtedy sa situácia len zhoršovala. K tomu sa pridalo postupné uvoľňovanie fiškálnej disciplíny, vďaka ktorej sa taliansky dlh vyšplhal až na súčasnú úroveň 120% HDP. Aj napriek týmto negatívnym zásahom je Taliansko stále bohatá krajina, no pokiaľ bude vláda aj naďalej hádzať konkurencieschopným podnikom polená pod nohy, určite na to v budúcnosti doplatí.
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz