Viete, ako skončí kríza v eurozóne? Pravdepodobne tak, že si na ňu ľudia jednoducho zvyknú. Alebo si nájdu inú, akútnejšiu krízu. Práve to sa deje v posledných týždňoch. Ruská federácia anexiou ukrajinského Krymu prepísala mapu Európy a celá EÚ je ako na ihlách, či majú Rusi ambíciu „ochrániť” ruské obyvateľstvo aj v iných častiach Ukrajiny. Podľa informácií z najvyšších veliteľských pozícií NATO sú totiž desaťtisíce ruských vojakov zhromaždené v pohraničných oblastiach a v prípade rozkazu môžu vstúpiť na územie Ukrajiny prakticky okamžite.
Kríza-nekríza, situácia v eurozóne je naďalej zložitá bez ohľadu na budúcnosť tranzitov ruského plynu do Európy. ECB oznámila, že aj napriek hroziacej cenovej deflácii zatiaľ neprijme žiadne zásadnejšie kroky. Úrokové sadzby ostávajú stále rekordne nízke, no na stole bol už aj plán zaviesť záporné úrokové sadzby na vklady bánk v centrálnej banke. Ťažko povedať, či by stovky miliónov občanov eurozóny spravili revolúciu vo svojom spotrebiteľskom správaní, ak by skutočne došlo k poklesu cenovej hladiny o desatinu percenta. Bežný človek s bežným príjmom totiž vníma pokles cien trochu inak ako centrálny bankár.
ECB však nezaháľa a zamýšľa sa po vzore americkej centrálnej banky aj nad programom kvantitatívneho uvoľňovania. Podľa správy z prostredia ECB by pri „uvoľnení” nových 1 000 miliárd eur mohlo prísť k nárastu cenovej inflácie o 0,2 % až 0,8 %. Vyššie ceny by sme tak platili všetci, bolo by však zaujímavé vedieť, ktoré peňaženky by vlastne oťaželi o 1 000 miliárd ešte pred prejavom inflačného efektu.
Po prezidentských voľbách aj Slovensko upriamuje pozornosť na eurovoľby. Tieto u nás dosahujú tradične jednu z najnižších účastí v EÚ, naposledy neprišiel k urnám ani každý piaty občan s volebným právom. O to viac rastie nervozita v Bruseli, keďže všeobecný nezáujem o eurovoľby znižuje legitimitu Európskeho parlamentu, ale najmä motivuje euroskeptické hnutia, ktoré v prípade mobilizácie môžu v týchto voľbách uhrať slušný výsledok.
To má za následok vyostrovanie rétoriky euroskeptických skupín voči Bruselu a proeurópskych skupín voči euroskeptikom. Holandský premiér sa nedávno vyjadril, že národné parlamenty majú väčšiu legitimitu ako Európsky parlament, a preto by mali mať rozhodujúce slovo pri tvorbe európskych rozhodnutí. Podobné hlasy pred eurovoľbami počuť z viacerých krajín vrátane Talianska. Podľa názoru britského vicepremiéra by zas mal byť z predvolebných debát vylúčený známy a populárny euroskeptik Nigel Farage. Samotní Briti sú však pravdepodobne iného názoru, keďže v názorovej konfrontácii týchto dvoch ostrých oponentov bol podľa divákov Farage jasným víťazom. Svoje polienko do euro-ohňa priložila aj nemecká CDU, ktorá vo svojom predvolebnom manifeste prízvukuje možnosť prenosu kompetencií z Bruselu späť na Bundestag.
Voľby, tento krát parlamentné, prebehli cez víkend v Maďarsku. Dominantné postavenie si udržal Viktor Orbán, no ten sa do eurozóny príliš neponáhľa. Doma totiž rozbehol svoju vlastnú lokálnu párty, v rámci ktorej defacto znárodnil tamojší II. pilier. Časť peňazí použil na dočasné zníženie dlhu a časť na štátny nákup podielov v energetických spoločnostiach. No peniaze sa míňajú, maďarský súkromný sektor (bez politických konexií) trpí stagnáciou a po minutí dôchodkových zdrojov to budú všetci občania Maďarska, ktorým vláda vystaví za túto párty účet. Čo sa bude diať potom, je zrejme za hranicou zmýšľania súčasnej vlády. Cudzie (až na eurofondy) nechceme, svoje si nedáme.
Kým však nedonesú účet, treba objednávať. To si zrejme hovoria aj vo Francúzsku, kde vláda čelí snahe o odvolanie. 80 vládnych poslancov totiž podmienilo podporu vláde „ukončením úsporných opatrení, ktoré ponorili Európu do recesie.” Ťažko povedať, o akých úsporách vlastne hovoria. Francúzsko, ktoré nemalo desaťročia vyrovnaný rozpočet, totiž patrí k chronickým nespĺňačom vlastných rozpočtových cieľov – a deficit 3 % HDP pravdepodobne opäť prekročí aj v tomto roku. Francúzsky premiér Manuel Valls má však na problémy svojej krajiny jasný názor: za všetko môže silné euro, expanzívnejšia monetárna politika by všetkým uľavila.
Novinky má aj Grécko. Krajina totiž vydala 5-ročné dlhopisy v hodnote 3 miliárd eur s výnosnoťou 4,95 %, pričom dopyt na trhoch bol ďaleko väčší. Netreba však sršať prehnaným optimizmom. Gréci majú stále obrovský dlh presahujúci 170% HDP a verejné financie neskolabovali len vďaka európskym garanciám. Tak či onak je preto Grécko stále závislé najmä na nemeckom daňovom poplatníkovi, ktorý juh Európy dotuje, a nízkych úrokoch ECB, ktoré umelo znižujú aj obsluhu európskych dlhov. Nemecký minister financií koniec-koncov už pomaly pripravuje Nemcov na ďalsí haircut gréckeho dlhu.
Európa sa už dozvedela, kto bude v semifinále súboja o šéfa Európskej komisie. Ako si skromne zatweetoval Jean-Claude Juncker, „ďalším prezidentom EK budem buď ja, alebo Martin Schulz. Všetko ostatné je fantázia.“ Niekedy však nemusí byť na škodu si aj trochu zasnívať.
Ničím nerušené víkendové sny vám preto praje,