V ostatných desaťročiach sme boli presviedčaní o možnosti víťazstva demokracie v arabskom svete. Niektorí, ako Samuel Huntington, boli k tejto alternatíve skeptickí. Ďalší, ako prezident G. W. Bush, tvrdili opak. Konali v presvedčení, že napríklad v Iraku treba zvrhnúť utláčateľský režim, dovoliť Arabom zvoliť si svojich zástupcov a národ si potom demokraciu začne považovať.
Ihneď však nastúpila záplava expertov na „špecifiká“ kultúry tvrdiacich, že demokraciu nie je možné arabským národom nanútiť. Po začiatku arabskej jari sa zasa objavilo nespočetné kvantum hlasov, ktoré oslavovali „spontánny“ nástup demokracie zdola a bez cudzej intervencie. Prehnitý západ sa vraj čoskoro bude môcť aj učiť, čo to tá demokracia v skutočnosti je.
Nadšenie gradovalo po tom, čo islamisti – Moslimské bratstvo a salafisti – získali v egyptských voľbách zhruba dve tretiny hlasov a k moci sa dostal prezident Mursí, ktorý začal dokonca spochybňovať dohody z Camp Davidu a mal niekoľko rasistických vyhlásení na adresu Židov. Toto sa síce Barackovi Obamovi nemohlo páčiť, ale vynašiel sa tvrdením, že Moslimskí bratia predstavujú tzv. umiernených islamistov.
Očakávania nového zajtrajška rýchlo ochladli. Nové vedenie Egypta sa dostalo do pasce obvinenia z „ukradnutia revolúcie“ a z neschopnosti riešiť každodenné problémy mestského obyvateľstva. V priebehu niekoľkých mesiacov si prezident Mursí a jeho „umiernení“ islamisti proti sebe postavili mestskú strednú vrstvu a mladých sekulárnych moslimov i, samozrejme, stále ešte početnú skupinu arabských kresťanov. Teda tých, ktorí najviac pomáhali zvrhnúť starú garnitúru. Po niekoľkodňových intenzívnych demonštráciách sa ukázalo, že moc leží na ulici a egyptská armáda – oportunistická kasta sama osebe – nakoniec neodolala pokušeniu túto moc zodvihnúť.
Nebolo to ani zložité, ani neočakávané. Politická realita v Egypte ukazuje, že predpoklady fungovania demokracie, ktorými sa vyznačujú západné spoločnosti, v arabskom svete neexistujú alebo nefungujú, ako by mali. V porovnaní s „nudnými“ procedúrami v západných krajinách nachádzame v arabských štátoch príliš veľa neštandardných faktorov a nevyspytateľných premenných. Egyptská realita je však pri schopnosti vývojovej syntézy pomerne jednoduchá z hľadiska dominancie. Predovšetkým a dlhodobo existujú len dve hlavné centrá moci. Tým prvým sú islamskí radikáli, tým druhým je armáda. Všetci egyptskí prezidenti od zvrhnutia kráľa Farúka v roku 1952 až do roku 2012 (voľba Mursího) vyšli z vojenského prostredia – Nadžíb, Násir, Sadat, Mubarak. Najmä traja poslední sa stali aj národnými symbolmi vojen proti nenávidenému Izraelu. Všetci traja pritom kruto potláčali ambicióznych moslimských bratov a ich vedúcich predstaviteľov perzekvovali a dokonca nechávali popravovať.
Lenže Mursí, ako civilný prezident, nepožíval v armáde žiadnu úctu a keď sa pokúsil vyšachovať generálov z hry pomocou armádnych čistiek, zlyhal. Nepodarilo sa mu získať kontrolu nielen nad armádou, ale ani nad justíciou, políciou a spravodajskými službami.
Aj víťazstvo opozície s pomocou generálov je neisté. Armáda však prekročila povestný Rubikon a nemôže si dovoliť, aby sa Moslimské bratstvo vrátilo k moci. Vojenské velenie by asi neočakávalo nič iné ako masové popravy a stratu privilégií pre ich rodinné klany.
Otázne je, kto bude naďalej živiť krajinu s približne 85 miliónmi obyvateľov. Možno Saudská Arábia (ktorá si po prevrate určite vydýchla) so svojimi rezervami vo výške 630 miliárd dolárov pomôže preklenúť cestu Egypta k ďalším voľbám?
Ivo Samson
Riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií MO SR