"Milujem Grécko, ale teším sa, keď raz konečne zase budeme mať leto bez gréckej krízy", povedal nedávno európsky komisár pre hospodárstvo Oli Rehn. Jeho prosby neboli vypočuté.
Medzinárodný menový fond vidí v súčasnom programe pre Grécko nové finančné diery. Grécko však tentoraz nie je na vine a Atény by mali byť tlaku na nové úspory ušetrené. Grécko nejde podľa vopred načrtnutej mapy predovšetkým kvôli neochote národných centrálnych bánk znovu kupovať už splatné dlhopisy gréckej vlády. Cez tlak európskych politikov to viacero centrálnych bankárov odmietlo, pretože to považuje za neprípustné tlačenie peňazí priamo do vládnych vreciek. Kvôli tomu však v gréckom balíku oproti plánom MMF budú chýbať necelé štyri miliardy eur.
Druhým problémom je nešťastné privatizačné úsilie gréckej vlády. Na začiatku júna definitívne stroskotala privatizácia štátneho plynárenského podniku Depa. Jediný záujemcov, ruský Gazprom, sa nakoniec rozhodol stiahnuť svoju ponuku. Grékom preto bude chýbať oproti plánu ďalších zhruba 800 miliónov eur. To je veľmi nepríjemné, ale ťažko niektorú z týchto vecí dávať za vinu gréckej vláde. Problém je v nekonečnom kolotoči nerealistického plánovania Medzinárodného menového fondu a Európskej komisie. Opakuje sa donekonečna obohraná pesnička - politici tlačia na to, aby záchranné balíky (nielen pre Grécko) boli čo najmenšie a krajiny v ťažkostiach splatili sto percent nasekaného dlhu aj nových záchranných pôžičiek. Kvôli tomu rysujú dlhové cestovné mapy na prehnane optimistických predpokladoch - rýchlom návrate k predkrízovému rastu, nízkych nákladoch na sanáciu bánk alebo nadhodnotených privatizačných príjmoch. Cieľ je jediný. Nepriznať okamžite pravé náklady gréckej krízy.
Je pravda, že reakcia ekonomík na úspornú kúru nebola vopred nikomu známa. Počiatočné chyby v odhadoch sa tak dajú ospravedlniť. Čakať však aj dnes, po šiestich rokoch recesie, že Grécko znovu do roka a pol porastie skoro trikrát rýchlejšie ako Nemecko? Alebo že sa Portugalsko do roku 2015 vráti k tempom rastu, ktorými sa za posledných pätnásť rokov mohlo chváliť len raz? To nie je nič viac ako zbožné želanie.
Grécko aj Portugalsko urobili v posledných rokoch veľký pokrok v jednej veci. Znížili svoju závislosť na každoročnom prílevu peňazí zo zahraničia. Bilancie bežných účtov platobnej bilancie sa z deficitov okolo desiatich až pätnástich percent HDP skoro vyrovnali. Nie je to však vďaka vyššej konkurencieschopnosti a rýchlejšiemu rastu vývozu, ale kvôli drastickému obmedzeniu domácej spotreby, ktoré sa odrazilo aj v hrozivom náraste nezamestnanosti. Periférne ekonomiky ako grécka a portugalská preto zostávajú štrukturálne choré a len tak nezačnú generovať rýchly rast. Zvyšok Európy to konečne začal chápať, upúšťa od jednostranného tlaku na vládne úspory a viac sleduje reformy uvoľňujúce ruky rastu (napríklad na trhu práce alebo uvoľňovanie regulácie chránených odvetví).
To je dobre. Je ale tiež potrebné naliať si čistého vína a postaviť dlhové mapy na reálnych predpokladoch - predovšetkým na pomalších odhadoch rastu. Potom bude jasné, že záchranné práce budú drahšie a veľká časť požičaných peňazí sa z Grécka a Portugalska už nikdy nevráti. Do jesenných nemeckých volieb však s takou dávkou úprimnosti môžeme počítať len ťažko.