V roku 1975 vydala britská skupina Supertramp album Crisis? What crisis?. Bol som vášnivým fanúšikom rockovej hudby a páčili sa mi iné kapely, napríklad Pink Floyd alebo aj celkom náročná nemecká Tangerine Dream. Skupine Supertramp som nevenoval veľa pozornosti. Názov albumu (ktorý možno súvisel s hospodárskou krízou v Británii) ma však zaujal. Odvtedy zažila Európa mnohé krízy, ale asi žiadna z nich nebola taká silná a zničujúca, ako tá aktuálna.
Priatelia sa ma často pýtajú, či už je to najhoršie za nami, alebo prežívame ticho pred búrkou. Za posledné mesiace sme svedkami zlepšenia podmienok na trhu v eurozóne, hlavne v takzvaných periférnych krajinách. Rizikové prirážky klesajú, krajiny majú ľahší prístup na trhy, a dokonca rastie aj hodnota akcií bánk.
Ale čo sa skutočne zmenilo od polovice minulého roka? Dôvodom optimizmu boli najmä dva faktory: rozhodujúca intervencia ECB a dôveryhodnejšie vlády, ktoré zaviedli, alebo sľúbili zaviesť, prvú sériu štrukturálnych reforiem. Zdá sa, že v jednom sa zhodnú všetci ekonómovia. A to, že cesta k obnove verejných financií spočíva v schopnosti zvýšiť export. Ale čo bráni juhoeurópskym krajinám viac vyvážať? Odpoveď je konkurencieschopnosť. Za desať rokov od prijatia eura zvýšili juhoeurópske krajiny mzdy o 30 až 40 percent, zatiaľ čo Nemecko, prostredníctvom náročných štrukturálnych reforiem, bolo schopné zachovať mzdy na tej istej úrovni ako pred prijatím eura. Takže, ak je kľúčom zvýšenie exportu, a na to, aby mohli krajiny vyvážať viac, potrebujú byť konkurencieschopnejšie, prečo to vlády nespravia?
Získanie konkurencieschopnosti je najmä o úrovni miezd (vo vzťahu k produktivite), a prostredníctvom reforiem pracovnoprávnych vzťahov boli Írsko, Portugalsko a Španielsko schopné stať sa atraktívnejšími a plynule zvyšovať export. Ale ešte stále treba veľa spraviť. A je to omnoho zložitejšie, ako len úprava nominálnej mzdy. Najväčšou výzvou pre krajiny južnej Európy je zlepšenie podnikateľského prostredia, eliminovanie monopolov a iných bariér, ktoré bránia rastu, a ešte dôležitejšie je zvýšenie kvality pracovnej sily. Vedomostná spoločnosť 21. storočia potrebuje iných zamestnancov ako čisto priemyselná spoločnosť. Tieto zmeny potrebujú čas, odhodlanie a zmenu myslenia.
Je zrejmé, že cesta k zotaveniu bude dlhá a doteraz sa spravila len časť práce. Ešte vždy je najväčšou nástrahou smrteľná kombinácia vysokého dlhu (verejného a súkromného), hospodárskeho poklesu a vysokého deficitu. Okrem toho, úverová bublina, ktorá sa rozšírila do južnej Európy (zvlášť do Španielska), sa musí absorbovať. Aj Medzinárodný menový fond predpokladá, že ešte stále je potrebných niekoľko rokov úverovej kontrakcie, aby sa dosiahla prijateľná úroveň súkromného dlhu vo vzťahu k HDP.
Periférne krajiny sú na dobrej ceste, ale ešte nie sú v cieli. Prežívame štvrtý rok vyrovnávania sa so situáciou po prasknutí bubliny a skúsenosti (vrátane Biblie) ukazujú, že ďalšie tri roky sú ešte pred nami.
Autor je generálny riaditeľ a predseda Predstavenstva VÚB banky