Zašiel som nedávno na poštu podať list. Podľa žien za priehradkou som usúdil, že Slovensko sa zrejme mnohonásobne zväčšilo, pretože obyčajný list nemá nárok prísť do cieľa ako kedysi do dvadsaťštyri hodín, ale až o štyri dni. Zrejme som pôsobil veľmi vyjavene, lebo ženičky spozorneli. Nepochopil som hrozivosť situácie, tak som požiadal o formulár na telegram. Zazdalo sa mi, že majú nutkanie siahnuť mi pod vlasy, či tam nenájdu tykadlá. Z úžasom v očiach vyhŕkli: "Skade ste prišli? Vážne chcete podať telegram?! Ale to nepôjde pod dvesto korún! A nemyslite si, že keď podáte telegram, že si ho o pár hodín ktosi prečíta. Najskôr tak zajtra. Podajte radšej list, ako P1 alebo P3, to je lacnejšie a máte zaručené, že tam bude zajtra, alebo o tri dni."
Keď sme boli na vandri v Čechách pred štyridsiatimi rokmi, našli sme si nového druha, kamarát si zapísal jeho adresu, ale lístok stratil. Meno si však pamätal, tak na obálku s listom napísal iba to meno, mesto Partizánske a: "Pán poštár, nehnevajte sa, ale ďalej to neviem."
O dva dni dostal od priateľa odpoveď.
StoryEditor