Prezident John F. Kennedy pred päťdesiatimi rokmi dokázal zdanlivo nemožné. Na vrchole studenej vojny pohol dvoma superveľmocami, Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, smerom k mieru. Ponaučenie z prejavu Kennedyho schopnosti viesť -- jednej z najlepších v súdobých dejinách -- má priamu relevantnosť pre dnešok.
Mnohí sa domnievali, že vojna medzi dvoma veľmocami je nevyhnutná. Kubánska raketová kríza v októbri 1962 vyvolala celosvetovú atmosféru strachu a pesimizmu, a rozhodne tiež presvedčenie, že USA a Sovietsky zväz nemožno zmieriť.
Kennedy porozumel situácii lepšie. Chápal, že nebezpečné napätie z veľkej časti vychádza od zástancov tvrdej línie na oboch stranách, ktorí sa správali, akoby mier nebol možný. Ich činy na jednej strane vyvolávali príkre reakcie na druhej strane, čo bolo motorom pohybu po vzostupnej špirále nedôvery, ktorá v oboch táboroch utvrdzovala extrémne postoje.
Nový prístup
Vtedajší "experti" hovorili o rovnováhe jadrovej moci. Boli presvedčení, že ani jedna zo strán jadrové zbrane nepoužije zo strachu z odvety. Kennedy si však uvedomoval niečo oveľa nebezpečnejšie: nehody, zlý odhad, blufovanie, provokácia stúpencov tvrdej línie či taktické chyby by ľahko mohli na tej či onej strane vyvolať paniku. Počas kubánskej raketovej krízy sa USA a Sovietsky zväz dostali nad priepasť jadrovej vojny nie azda kvôli túžbe po takomto konflikte (okrem niekoľkých extrémistov), ale pre súslednosť mylných odhadov a tlak zo strany zástancov tvrdého postupu.
Po odznení krízy bol Kennedy odhodlaný raz a navždy od tejto priepasti ustúpiť. Vo svojom mimoriadnom prejave o mieri 10. júna 1963 predostrel Američanom, že existuje spôsob, ako so Sovietskym zväzom nastoliť mier. Kennedy nevydal zoznam požiadaviek, ale urobil niečo oveľa zaujímavejšie a neobvyklejšie: vyzval Američanov, aby prehodnotili svoje vlastné postoje k vojne a mieru.
"Po prvé: zamyslime sa nad naším prístupom k samotnému mieru," povedal Kennedy. "Príliš mnohí z nás si myslia, že je nemožný. Príliš mnohí si myslia, že je nereálny. To je však nebezpečné, defetistické presvedčenie. Vedie k úsudku, že vojna je neodvratná, že ľudstvo je stratené, že nás zvierajú sily, ktoré nedokážeme ovládať. Nemusíme takýto názor prijímať. Naše problémy sú spôsobené ľuďmi, preto ich ľudia tiež môžu vyriešiť."
Problém Kennedy diagnostikoval výstižne: "Tkvie v nebezpečnom bludnom kruhu, v ktorom podozrievavosť na jednej strane prináša podozrievavosť na druhej strane a nové zbrane plodia protizbrane." Nemenej výstižne zhodnotil aj jeho uskutočniteľnosť: "Ako Spojené štáty a ich spojenci, tak aj Sovietsky zväz a jeho spojenci, majú vzájomný hlboký záujem o spravodlivý a naozajstný mier a zastavenie pretekov v zbrojení."
Irán, Sýria a ostatní
Kennedyho príhovor podnietil veľmi pozitívnu reakciu jeho sovietskeho náprotivku, Nikitu Chruščova, ktorý si predvolal amerického veľvyslanca a povedal mu, že išlo o najlepšiu reč amerického prezidenta od čias Franklina Roosevelta. Počas niekoľkých týždňov sa obe strany dohodli na zmluve o čiastočnom zákaze jadrových skúšok. Päť rokov nato prvá zmluva viedla k vzniku druhej, ešte dôležitejšie dohody: zmluvy o nešírení jadrových zbraní.
Kennedy dokázal významnú pravdu. "Dejiny nás učia, že nepriateľstvo medzi národmi, rovnako ako medzi jednotlivcami, netrvá večne," vyhlásil. "Akokoľvek pevné sa naše náklonnosti a averzie môžu zdať, prúd času často do vzťahov medzi národmi a susedmi vnáša prekvapujúce zmeny."
Toto ponaučenie sa silne prihovára k dnešku. USA opäť uviazli v špirále nedôvery a neistoty vo vzťahu k iným krajinám (a to isté platí pre množstvo ďalších konfliktov po celom svete, na ktorých sa USA nezúčastňujú). Výrazným príkladom je americký konflikt s Iránom, k ďalším patria rozbroje s Kubou a so Severnej Kóreou a tiež izraelsko-palestínsky konflikt, na ktorom sa USA zúčastňujú ako opora Izraela.
Vo všetkých týchto prípadoch mnoho ľudí považuje nenávisť a svár za nevyhnutné, vzhľadom na zásadný nesúlad hodnôt a záujmov. Zriedka je to však pravda. Hoci napríklad USA a Irán sa pohybujú v špirále nedôvery, dali by sa nájsť oporné body na opätovné nadviazanie oveľa zdravšieho bilaterálneho vzťahu.
Isteže obe strany sú si dnes nebezpečne vzdialené. Ich rozpory sa preliali do Sýrie, kde sa teraz USA chystajú vyzbrojiť povstalcov proti prezidentovi Bašárovi al-Assadovi do značnej miery preto, že jeho režim má blízko k Iránu. Sýrska občianska vojna je teda zástupným bojiskom medzi Iránom a USA (a ďalšími protiiránsky zameranými krajinami) a Sýrčania umierajú vo veľkom počte ako obete konfliktu niekoho iného.
Úloha pre Obamu
Teraz, keď si iránsky ľud zvolil nového prezidenta Hassana Rúháního, ponúka sa príležitosť na nové mierové zblíženie. Áno, existujú dôležité otázky, ktoré je potrebné prediskutovať, najmä jadrové ambície Iránu, ale niekoľko krajín v jeho susedstve jadrové zbrane už vlastní, čo ohrozuje celý región.
Ďalšie kroky by mal urobiť Barack Obama voči Iránu aj ďalším krajinám (vrátane Severnej Kórey a Kuby). Desať rokov tajných aj nie celkom tajných vojen, bezpilotných náletov a utajených operácií už stačilo. Naliehavo teraz potrebujeme americké vedenie, v ktorého uvažovaní nie je riešením vojna, ale mier.
Kennedy pred päťdesiatimi rokmi ukázal, že mier možno dosiahnuť aj za tých najzložitejších okolností. Jeho odvaha, vízie, výrečnosť a politický um sú dnes pre USA aj ostatné krajiny vzorom a inšpiráciou. Rovnako ako vtedy aj dnes platí, že je potrebné dať prednosť ceste k mieru pred slepou uličkou vojny.
Jeffrey D. Sachs, profesor udržateľného rozvoja a zdravotnej politiky a riaditeľ Inštitútu zeme na Columbijskej univerzite v New Yorku.