Minule som bol v diskusii v Rádiu Slovensko ohľadom Grécka a narazil som tam na zaujímavý názor, ako riešiť gigantickú nezamestnanosť v Grécku – transferovou úniou. Povedal mi to Radovan Geist z euractiv.sk. A podľa neho toto riešenie už malo byť dávno implementované. Síce si myslím, že by to vytvorilo veľa neefektivít, ktoré by ukrojili z ekonomického rastu v budúcnosti, ale musím priznať, že potenciál výrazne znížiť nezamestnanosť by to malo. Jeho hlavným problémom ale je, že neprejde.
Zaujímavé je, že môj názor na to, že úplne najlepšie pre Grécky ľud by bolo vystúpenie z eurozóny a prejdenie na vlastnú menu, ktorá bude reálne odrážať silu ekonomiky, niekto považuje za extrémny. Podľa mňa čakať na to, že 18 krajín, z ktorých má osem nezamestnanosť nad úrovňou 10 percent a mohli by tie zdroje použiť na riešenie domácich problémov, schváli dlhodobé dotovanie Grécka, je ďaleko masochistickejší postoj. Dokonca by som ho nazval utópiou.
Keď sa tak zamýšľam nad tým, že o čo euroutopistom ide, tak zjavne snívajú o integrovanej Európe. Chcú minimálne politickú úniu, ktorá je zrejme v ich očiach symbolom prosperujúcej Európy bez konfliktov. Sú to pekné a ušľachtilé ciele. Ale ja skutočne nerozumiem fixácii týchto euroutopistov na euro. Je to len mena, nič viac. To, že niekto opustí eurozónu, neznamená, že opustí EÚ. Nenastane tu žiadna tretia svetová. A hlbšia pozvoľná integrácia, teda budovanie politickej únie, môže takisto pokojne pokračovať, keď bude EÚ dlhodobo schopná voličov presviedčať, že to je pre nich dobré (momentálne sa jej to veľmi nedarí).
Na euro sa nemožno pozerať nekriticky. Prináša svoje výhody a aj nevýhody. Výhodami sú odstránenie nákladov na menovú konverziu, takisto aj odstránenie nákladov na poisťovanie menového rizika, či vyššia stabilita pre investorov. Hlavnou nevýhodou eura podľa mňa nie sú náklady na zachraňovanie problémových krajín, ale limitovaná možnosť ekonomiky jednotlivých členských krajín prispôsobiť sa šokom menovým kanálom.
Ekonomika si síce po týchto šokoch rovnováhu nájde, avšak na úkor trhu práce, lebo voči hlavným obchodným partnerom sa parametre ekonomiky nezmenia. Ukazujú to aj dáta, krajiny eurozóny majú podstatne väčší problém dohnať svoje predkrízové maximá v počte pracovných miest. Nasledujúci graf ukazuje zmenu počtu zamestnaných od vrcholu pred krízou (2007/2008 podľa krajiny):
(pozn. do eurozóny počítam aj krajiny, ktorých meny majú kurz naviazané na euro – Dánsko, Bulharsko + pobaltské krajiny, ktoré síce už v eurozóne sú, ale počas celého sledovaného obdobia neboli).
Áno, existencia eurozóny urýchľuje proces integrácie (napr. fiškálny kompakt, banková únia...) a pomaly dláždi cestu k politickej únii. To je to čo, sa euroutopistom páči. Ale to všetko len vďaka problémom, ktoré euro vytvorilo. Ťažko to teda nazvať prirodzeným procesom. Poviem to dramaticky, je to vybojované biedou masy nezamestnaných ľudí.
Súčasné riešenie týchto problémov, ktoré euro vytvorilo – tlačiť krajiny do silnej konsolidácie bez možnosti bankrotu pri najproblémovejších krajinách nefunguje a prejavuje sa to na pre obyvateľstvo najviac citlivom bode ekonomiky – trhu práce, čoho logickou konzekvenciou je vznik strán ako Syriza a Podemos. Tie svojim spôsobom žiadajú o euroutopistické riešenie. Transferovú úniu, či už vo forme odpustenia dlhov, alebo ďalších úverov bez potreby konsolidácie, prípadne priame financovanie od ECB.
Neústupčivosť ostatných krajín eurozóny ukazuje, že skrz euroutopizmus zrejme cesta nevedie, a tak je celkom reálne, že Grécko minimálne zbankrotuje a pokiaľ sa ho potom ECB rozhodne odstrihnúť od eur, tak už bude GrExit na spadnutie. A hoci by Grexit pre množstvo zamestnaných Grékov minimálne na určitý čas znamenal nižšiu životnú úroveň, na druhej strane by znamenal výrazne vyššiu zamestnanosť a možnosť krajiny postaviť sa na nohy. V ekonomike nič nie je zadarmo, teraz je situácia taká, že vyššiu životnú úroveň gréckych zamestnaných dotuje bieda masy nezamestnaných. To by som sociálnou spravodlivosťou rozhodne nenazýval.
Eurozóna môže byť pre niektoré krajiny dobrý projekt, pre tie, kde pozitíva prevažujú nad negatívami. A keď sa budú dodržiavať pravidlá, tak ním aj môže ostať (hoci z dlhodobého hľadiska je vzhľadom na to, že populizmus nevyhnutne patrí do politiky, dôvod na určitú skepsu). Nesnažme sa však v nej držať (prípadne do nej natlačiť) tých, čo tam nepatria v záujme ušľachtilých myšlienok globálnej integrácie a mieru. Lebo to môže vypáliť úplne opačne. Napríklad Gréckou nevraživosťou voči Nemecku.