Zasadnutie americkej centrálnej banky Fed patrilo v minulom týždni k tým pokojnejším. Vágne vyhlásenie o spomaľujúcom realitnom trhu vykompenzovala konštatovaním, že ekonomika USA naďalej mierne rastie a kríza okolo schvaľovania dlhového stropu hospodárstvo nepoškodila. Nemenilo sa nastavenie úrokových sadzieb a ani s ohľadom na "plánované" uťahovanie menovej politiky sme sa príliš nového nedozvedeli. Reakcia na finančných trhoch bola aj napriek absencii prekvapenie citeľná. Z amerického Fedu sa totiž riadi svet.
Už od pádu Lehman Brothers platí, že menová politika americkej centrálnej banky je tým najdôležitejším fundamentom pre investorov. Nie každý si však uvedomuje, že sa kroky Fedu citeľne prejavujú aj v každodennom živote ľudí po celom svete. Veľakrát viac, než činnosť vlády alebo lokálnej centrálnej banky. Banka prostredníctvom menovej politiky spolurozhoduje o tom, či bude dostatok práce a ako rýchlo porastie ekonomika nielen v USA.
Finančný systém je postavený na americkom dolári, ktorý je plne v rukách Fedu. Ten je na pol cesty medzi súkromnou a štátnou bankou. Bol založený federálnou vládou a guvernéra menuje prezident, ale aspoň na papieri je Fed napísaný na súkromné členské banky. Těžko uchopiteľná entita má neobmedzenú moc menovej politiky. Ak americká centrálna banka uvoľňuje menovú politiku, teda "tlačí peniaze", na trhoch pribúda likvidita a úrokové sadzby klesajú. K rastu sadzieb naopak prispieva uťahovanie menovej politiky. Moc centrálnych bánk je tak veľká, že veľakrát sa itačí len spomenúť a účel je splnený.
O ničivej sile Fedu sa mohli počas letných mesiacov presvedčiť niektoré rozvíjajúce sa krajiny. Stačila hrozba zníženia tvorby nových peňazí a likvidita začala mladé trhy opúšťať. Meny ako indická, indonézska rupia alebo brazílsky real spadli počas štvrť roka až o desiatky percent. Ďalším celosvetovým faktorom je už niekoľko rokov trvajúci tlak na oslabovanie amerického dolára, ktorý ženie ostatné štáty do menových vojen za oslabením domácich mien a rastu konkurencieschopnosti.
Diaľková menová politika je tiež hlavnou príčinou súčasných rekordných cien akcií v USA aj na niektorých európskych trhoch. Fed zároveň na trhoch nakupuje viac ako polovicu nového dlhu USA, čo znamená približne 500 miliárd dolárov ročne. O monetizáciu dlhu sa však nejedná, pretože dlhopisy nenakupuje priamo od vlády, ale na sekundárnom trhu od priekupníkov (bánk). Úsmevné, najmä keď im za tento trik ešte platí províziu.
A v rámci svojej menovej politiky pomáha Fed tiež nafukovať realitný trh v USA, keď opäť od súkromných bánk nakupuje za novo vytlačené peniaze sekuritizované hypotéky. To všetko v mene prosperity. Ako však ukazuje klesajúci medián miezd v USA, prosperite sa tešia len tí najbohatší. Zároveň počet poberateľov sociálnych dávok sa blíži rekordným 50 miliónom a od roku 2007 sa takmer zdvojnásobil.
Zvlášť veľké medzery má Fed v komunikácii s okolím. Nikto príliš nevie, čo a kedy od americkej centrálnej banky očakávať. Zatiaľ čo na jar prišiel Fed s tézou postupného uťahovania menovej politiky v horizonte najbližších mesiacov, s príchodom jesene sa očakávanie preklopilo do prvej polovice budúceho roka. Nevieme ani o koľko a nakoniec či vôbec padne rozhodnutie znížiť 85 miliardové mesačné nákupy s novými peniazmi. Celá situácia môže nakoniec vyústiť navýšením tejto sumy, čo si ale dnes pripúšťa málokto.
Americká centrálna banka je čiernou skrinkou a jej rastúci vplyv sa stáva strašiakom svetového hospodárstva. Má moc pokrucovať vzťahy v ekonomike a obohacovať vybrané skupiny ľudí. Dlhodobo zlyháva vo svojom základnom cieli, ktorým je starostlivosť o stabilitu meny a ani za cenu nových biliónov vo finančnom sektore sa jej nedarí zvýšiť počet zamestnaných Američanov. Majitelia akcií či predajcovia domov jej môžu ďakovať za novonadobudnuté bohatstvo, každá bublina však časom spľasne. Vina ako obvykle padne na nenásytné finančné trhy, pôvodcom však bude v prvom rade opäť Fed.