Aj keď si mnoho ľudí myslí, že kvantitatívne uvoľňovanie v podaní Fedu je najväčším finančným experimentom v histórii, nie je to tak. Oproti jeho $85 miliardám mesačne tlačí centrálna banka Japonska $75 miliárd do trojnásobne menšej ekonomiky. Politika BOJ je dielčou stratégiou grandiózneho plánu premiéra Abeho ako dostať Japonsko zo štvrťstoročnej stagnácie. Po roku abe-ekonomiky sú však výsledky neisté. To, čo však isté je, že po podobnej ceste kráčame aj my.
Ešte na konci minulého storočia bolo Japonsko krajinou zázraku. Kníhkupectvá boli plné kníh o tom, ako japonizovať svoju výrobu a manažérske postupy. Veď žiadna krajina na svete nespravila tak výrazný ekonomický pokrok ako Japonsko po druhej svetovej vojne. No v časoch, keď u nás padla železná opona, v krajine vychádzajúce slnka začalo v decembri 1989 slnko zapadať.
V osemdesiatych rokoch bolo Japonsko tak bohaté, že začalo skupovať Ameriku. Nečudo, silný ekonomický rast a viera v jeho pokračovanie privádzalo ceny aktív v krajine do extrémov. Ceny nehnuteľností narástli tak vysoko, že len pôda pod kráľovským palácom v Tokiu mala väčšiu hodnotu ako celá Kalifornia. Avšak prudký rast aktív má svoju odvrátenú stranu. Japonskí spotrebitelia zvýšili svoj dlh za dekádu sedemnásobne. Cudzí kapitál firiem tak narástol, že hodnota japonských akcií tvorila až 42% celkovej svetovej kapitalizácie. Prepad aktív o 80% nedal na seba dlho čakať.
Na snímke japonský premiér Shinzo Abe
Japonský zázrak napriek mýtom o japonskej inovatívnosti či pracovitosti nebol ničím iným ako bublinou postavenou na politike centrálnej banky. BOJ počas osemdesiatych rokov zvyšovala množstvo peňazí v obehu tempom 9% ročne, čím viac ako zdvojnásobila množstvo peňazí v obehu. Keď bublina po orgiách chybne alokovaných investícií nevyhnutne praskla, japonská vláda pokračovala v ďalšom tlačení peňazí, teraz už pod hlavičkou záchrany ekonomiky. Po viac ako dvoch dekádach experimentov, Abeho vláda stúpila ešte silnejšie na plyn kvantitatívneho uvoľňovania.
Cieľom ultra-uvoľnenej monetárnej politiky je poslúchnuť Bernankeho, ktorý tvrdí, že chybou Japonska bolo príliš málo QE. Cieľom má byť slabší kurz jenu, čím sa zvýši export, podporí ekonomický rast a ukončí deflácia. Tieto kroky začali prinášať prvé ovocie – kurz japonského jenu oslabil o 25%, inflácia začala rásť a Japonsko dosahuje rýchlejší rast ako USA. Avšak skeptici tvrdia, že ekonomika je na tom horšie ako pred rokom – inflácia rastie iba kvôli rastu cien energií, ktorých je Japonsko výhradný exportér. Reálne mzdy klesajú 16. mesiac po sebe a bez ich rastu sa inflácia nenaštartuje. A obchodná bilancia aj napriek slabému jenu klesla na svoje historicky najnižšie úrovne. Bez exportu nebude prílev kapitálu a bez neho Japonsko nedokáže financovať svoj obrovský dlh.
Celé roky kvantitatívne uvoľňovanie podporovalo prežívanie chybne alokovaného kapitálu z posledného ekonomického boomu. Dlh zaň sa preniesol z finančného sektora na vládu. Za 25 rokov sa Japonsko nepohlo dopredu ani o piaď. Naopak, jedny z najvyšších životných nákladov na svete a neustále sa zhoršujúca ekonomická situácia, nútia ľudí meniť svoje životné priority. Podľa poslednej štúdie viac ako polovica mladých ľudí nemá záujem o vzťah. Bledá vízia ekonomickej budúcnosti zhoršuje demografiu krajiny tak, že na konci storočia má klesnúť japonská populácia na polovicu.
Japonsko je dôkazom toho, že politika, ktorá nás priviedla do krízy, nás z nej nedostane. Tu platí známy Einsteinov výrok, že iba idiot opakuje to isté a očakáva iný výsledok, viac ako kdekoľvek inde. Japonsko môže byť ukážkou toho kam smerujeme. Veď inflácia v eurozóne práve klesla na svoje 4-ročné minimá, hlboko pod cieľ ECB. Japonsko je od nás veľmi ďaleko, no pozorne sledovať jeho situáciu sa oplatí – práve ono môže ukázať, aká cesta čaká aj nás.
Obchodovanie s TRIM Broker